Dnes je ťažko povedať či je správne hrať spodnú dvojicu akordu ako príraz k vrchnej, alebo počítať úder doby od spodnej dvojice. Oba prípady možu byť správne ale i nesprávne, závisí od konkrétnej situácie. Avšak ak interprét vedome nerieši túto situáciu tak či onak, ale hrá jednoducho “ako príde“ bez názoru, dochádza často k rytmickej nejasnosti. Aby agogika nedeformovala rytmicky pregnantne napísanú časť nieje treba ju celkom zamietnuť, čo sa často v mene dobovej interpretácie nie celkom šťastne robieva. Možno agogiku využiť aj v tejto skladbe avšak s jemným vkusom a logikou. Vždy by mala smerovať k ťažkým dobám prípadne k závažným harmonickým momentom.
Podobne ako agogiku, ani vibráto nieje treba odsúdiť ako neštýlový prvok dobovej interpretácie. Je len treba ustrážiť aby nebolo samoúčelné. Je často nutné využiť jeho kulminačný charakter (smerovanie dlhých nôt).
Dôležitým momentom interpretácie najmä sólového Bacha je nájsť v parte basovú líniu a artikulačne ju diferencovať od ostatného materiálu. (Viď obr. I. časť-Adagio 6 takt)
Ak sa to podarí interpretovi urobiť správne, poslucháč má pocit plnosti harmónie aj napriek tomu že hrá iba jeden nástroj, ktorý je dokonca melodický, nie harmonický. Tento problém je zjavnejší napríklad v Bachových partitách pre flautu sólo pretože flauta nemôže hrať narozdiel od huslí akýkoľvek viaczvuk. A samozrejme netreba zabúdať pri viachlase snažiť sa hlasy rôzne artikulovať a vyniesť dôležitý hlas v akorde. (viď obr. I. časť-Adagio takty 1-2).