Analýza a interpretačné problémy skladby

J.S.Bach
Sonáta g mol pre husle sólo č.1, BWV 1001
I. časť - Adagio

(seminárna práca)

Ide tu o skladbu zo série 6 sonát a partít pre husle sólo (teda bez doprovodu) J. S. Bacha BWV 1001-1006. Obsahuje tri Sonáty (g,a,C) a tri partity (h,d,E). Táto prvá sonáta podobne ako obe dalšie sonáty má štyri časti: Adagio, Fuga, Siciliano, Presto. Teda pomalá, rýchla, pomalá, rýchla.
Prvá časť Adagio má charakter preludia. Je v 4/4 metre, má 22 taktov. Bach v tejto časti využíva množstvo ozdôb, ktoré precízne rozpísal a veľmi drobné rytmické hodnoty. I keď sa na prvý pohľad zdá že ide o preludium bez pevnej formovej výstavby, analýza ukázala, že slovo prelúdium sa dá v tomto kontexte použiť len na označenie charakteru skladby. Hoci zrod klasickej sonátovej formy bol v období vzniku tejto skladby ešte ďaleko, na tomto príklade môžeme vidieť, že jej tvorcovia sa mali naozaj o čo oprieť. V tejto časti nájdeme totiž zjavnú expozíciu, rozvedenie,reprízu i codu. I keď nemožno ešte tieto pojmy chápať v dnešnom slova zmysle je tu štvordielne členenie časti.
Prvý diel (A) tvorí prvých osem taktov kde sa z východzej tóniny
g-mol dostaneme v 9 takte do d-mol. Tu začína diel druhý (B). V tomto úseku nájdeme kulminačný vrchol skladby v 13 takte a to je septakord a7 zm.zm. nad ktorým visí fermáta pod ktorým je jediný raz v celej časti predpísané fortissimo. Hoci fermáta podobne ako dynamické značenie nebola zapísaná samotným skladateľom v mnohých reevidovaných vydaniach ich upravovatelia pripisujú pretože veľmi logicky vyplývajú z harmónie a z celkového toku hudby. Tretí diel začína v 14 takte a je to pozmenená repríza (A`) začína v c-mol. Tento diel dôsledne imituje A diel až po takt 20, kde začína dvojtaktová coda.

Interpretačné problémy:
V tvorbe pre husle sólo bez akéhokoľvek doprovodu je treba venovať zvláštnu pozornosť hre akordov. V období baroka, keďže sa ešte používal sláčik lukovitého tvaru, bolo možné na husliach zahrať trojzvuk i štvorzvuk. Dnes pri hre moderným sláčikom sa akordy interpretujú takzvaným lámaním, to znamená že zaznie najskôr spodná a vzápätí vrchná dvojica strún. Prípadne podľa potreby opačne ak je napríklad vo fúge téma v spodnom hlase. (viď obr. II. časť - Fúga takt 52)
Lámenie akordov má však nevyhnutne vplyv na rytmickú korektnosť skladby. Keďže nemôže zaznieť celý akord naraz je treba veľmi starostlivo dať najavo ktorú dvojicu nôt považuje interprét za úder doby.

Dnes je ťažko povedať či je správne hrať spodnú dvojicu akordu ako príraz k vrchnej, alebo počítať úder doby od spodnej dvojice. Oba prípady možu byť správne ale i nesprávne, závisí od konkrétnej situácie. Avšak ak interprét vedome nerieši túto situáciu tak či onak, ale hrá jednoducho “ako príde“ bez názoru, dochádza často k rytmickej nejasnosti. Aby agogika nedeformovala rytmicky pregnantne napísanú časť nieje treba ju celkom zamietnuť, čo sa často v mene dobovej interpretácie nie celkom šťastne robieva. Možno agogiku využiť aj v tejto skladbe avšak s jemným vkusom a logikou. Vždy by mala smerovať k ťažkým dobám prípadne k závažným harmonickým momentom.
Podobne ako agogiku, ani vibráto nieje treba odsúdiť ako neštýlový prvok dobovej interpretácie. Je len treba ustrážiť aby nebolo samoúčelné. Je často nutné využiť jeho kulminačný charakter (smerovanie dlhých nôt).
Dôležitým momentom interpretácie najmä sólového Bacha je nájsť v parte basovú líniu a artikulačne ju diferencovať od ostatného materiálu. (Viď obr. I. časť-Adagio 6 takt)
Ak sa to podarí interpretovi urobiť správne, poslucháč má pocit plnosti harmónie aj napriek tomu že hrá iba jeden nástroj, ktorý je dokonca melodický, nie harmonický. Tento problém je zjavnejší napríklad v Bachových partitách pre flautu sólo pretože flauta nemôže hrať narozdiel od huslí akýkoľvek viaczvuk. A samozrejme netreba zabúdať pri viachlase snažiť sa hlasy rôzne artikulovať a vyniesť dôležitý hlas v akorde. (viď obr. I. časť-Adagio takty 1-2).

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Bach: Sonáta pre husle sólo (analýza a interpretačné problémy)