Analýza a interpretačné problémy skladby

J.S.Bach
Sonáta g mol pre husle sólo č.1, BWV 1001
I. časť - Adagio

(seminárna práca)

Ide tu o skladbu zo série 6 sonát a partít pre husle sólo (teda bez doprovodu) J. S. Bacha BWV 1001-1006. Obsahuje tri Sonáty (g,a,C) a tri partity (h,d,E). Táto prvá sonáta podobne ako obe dalšie sonáty má štyri časti: Adagio, Fuga, Siciliano, Presto. Teda pomalá, rýchla, pomalá, rýchla.
Prvá časť Adagio má charakter preludia. Je v 4/4 metre, má 22 taktov. Bach v tejto časti využíva množstvo ozdôb, ktoré precízne rozpísal a veľmi drobné rytmické hodnoty. I keď sa na prvý pohľad zdá že ide o preludium bez pevnej formovej výstavby, analýza ukázala, že slovo prelúdium sa dá v tomto kontexte použiť len na označenie charakteru skladby. Hoci zrod klasickej sonátovej formy bol v období vzniku tejto skladby ešte ďaleko, na tomto príklade môžeme vidieť, že jej tvorcovia sa mali naozaj o čo oprieť. V tejto časti nájdeme totiž zjavnú expozíciu, rozvedenie,reprízu i codu. I keď nemožno ešte tieto pojmy chápať v dnešnom slova zmysle je tu štvordielne členenie časti.
Prvý diel (A) tvorí prvých osem taktov kde sa z východzej tóniny
g-mol dostaneme v 9 takte do d-mol. Tu začína diel druhý (B). V tomto úseku nájdeme kulminačný vrchol skladby v 13 takte a to je septakord a7 zm.zm. nad ktorým visí fermáta pod ktorým je jediný raz v celej časti predpísané fortissimo. Hoci fermáta podobne ako dynamické značenie nebola zapísaná samotným skladateľom v mnohých reevidovaných vydaniach ich upravovatelia pripisujú pretože veľmi logicky vyplývajú z harmónie a z celkového toku hudby. Tretí diel začína v 14 takte a je to pozmenená repríza (A`) začína v c-mol. Tento diel dôsledne imituje A diel až po takt 20, kde začína dvojtaktová coda.

Interpretačné problémy:
V tvorbe pre husle sólo bez akéhokoľvek doprovodu je treba venovať zvláštnu pozornosť hre akordov. V období baroka, keďže sa ešte používal sláčik lukovitého tvaru, bolo možné na husliach zahrať trojzvuk i štvorzvuk. Dnes pri hre moderným sláčikom sa akordy interpretujú takzvaným lámaním, to znamená že zaznie najskôr spodná a vzápätí vrchná dvojica strún. Prípadne podľa potreby opačne ak je napríklad vo fúge téma v spodnom hlase. (viď obr. II. časť - Fúga takt 52)
Lámenie akordov má však nevyhnutne vplyv na rytmickú korektnosť skladby. Keďže nemôže zaznieť celý akord naraz je treba veľmi starostlivo dať najavo ktorú dvojicu nôt považuje interprét za úder doby.