Michelangelo životopis
Michelangelo žil a tvoril takmer celé storočie. Narodil sa 6.marca 1475 v Caprese v Toskánsku ako syn úradníka a nepretržite pracoval až do šiestich dní pred svojou smrťou v roku 1564. Počas jeho nekľudného života boli zmietnuté zásady stredovekého náboženstva a začala reformácia. Ľudia sa oslobodili od myšlienok stedovekého scholastizmu a dosiahli konečne duchovnú slobodu a nezávislosť. Poľský astronóm Kopernik objavil pravú pozíciu Zeme v heliocentrickom systéme. Žiadny iný umelec nedokázal popísať a prispôsobiť sa zmenám doby tak dobre ako Michelangelo, umelec vyššieho sveta kresťanskej spásy a Platónových ideálov. Svoj život trávil Michelangelo medzi Florenciou, rodinným vidieckym sídlom na predmestí Florencie a v Ríme vo službách pápežov. Bol veľmi blízky svojej rodine, staral sa o svojho otca a štyroch bratov, lebo jeho matka zomrela, keď mal šesť rokov. Až keď mu bolo viac ako šesťdesiat rokov sa čiastočne osamostatnil a začal sa vážne priateliť s Tommasom Cavalierim.
Michelangelo prejavoval nevšedný talent už od ranného detstva. V roku 1488 sa ako trinásťročný stáva učňom známeho maliara Domenica Ghirlandia. Jeho talent zaujíma taktiež florentského šľachtica Lorenza de Medici, ktorý mu dokonca povoľuje samostatne študovať na jeho dvore a v jeho záhradách. Lorenzov dvor je plný slávnych básnikov, filozofov a umelcov tej doby. V roku 1492 však Lorenzo zomiera a tak sa Michelangelo vracia domov k otcovi. Francúzsky kráľ Karol VIII. sa natoľko obáva o vzrastajúci vplyv rodiny Medici, že ich v roku 1494 z Florencie vyhadzuje. V tej dobe sa Michelangelo sťahuje do Benátok a neskôr do Bologne. V roku 1496 odchádza do Ríma, kde žije celých päť rokov. Po politických nepokojoch je Florencia konečne 4.októbra 1501 vyhlásená za republiku a tak sa Michelangelo z Ríma vracia späť domov. S novou politikou súhlasí, a tak sa jeho tvorba nachádza v dokonalom súlade so spločenskými podmienkami vo Florencii. Pre svoje mesto v roku 1504 dokončuje sochu Dávida, ktorá je od dôb antiky prvým aktom vystaveným na verejnom mieste. V soche Dávida Michelangelo mieša klasickú proporciu antiky a vplyvy anatómie renesancie, presne v súlade s vtedajšími estetickými teóriami.
V roku 1505 je Michelangelo požiadaný pápežom Juliom della Roverom, aby sa presťahoval do Ríma. Pápež ho oficiálne najíma na päť rokov, jeho úlohou je vybudovať monumentálny náhrobok. Za jeho prácu mu má byť vyplatených celých 10,000 dukátov.
Plány na náhrobok zahrňujú 40 sôch v životnej veľkosti, samostatné jeho rozmery majú byť 6,9 x 10,8 x 7,2 metrov. Michelangelo sa ihneď s nadšením púšťa do práce. Pápež však náhle mení svoje plány, chce najskôr vybudovať pre svoj náhrobok dôstojné sídlo. Práca na samotnom náhrobku je odložená na neurčito a Michelangelo sa marne snaží získať audienciu u pápeža. Nakoniec je násilne vojakmi vyhodený z paláca a uteká z Ríma do Florencie. Ďalšie dva roky musí Michelangelo podľa rozkazov pápeža tráviť v Bologni, kde pracuje na drobných projektoch podľa zmluvy. Jeho nudná a nezaujímavá práca sa mu nepáči a tajne dúfa v návrat do Ríma. V roku 1508 sa mu jeho prianie splní. Jeho novou monumentálnou úlohou je vyzdobiť strop Sixtínskej kaplnky. Michelangelo, ktorý si vždy zakladal na tom, že bol výhradne sochárom, sa teda musí učiť freskárstvu. Nadšený novou úlohou, odpúšťa pápežovi roky strávené v Bologni. Pápež v úžase nad jeho tvorivosťou a elánom, často navštevuje kaplnku a radí Michelangelovi, ako riešiť koncepcie postáv a farieb. Michelangelo ma v kaplnke voľnú ruku, môže pracovať na čomkoľvek chce. Začína maľovať biblické scény od východnej strany kaplnky v opačnom chronologickom poradí z Biblie. Viac ako 300 figúr na strope je konečne dokončených 31.októbra 1512. Dokonale zachytávajú pohrúženie sa do duchovného života a intuície, zoznamujú diváka s témami lásky a obete. Michelangelovi sa v Sixtínskej kaplnke podarilo zosobniť dynamiku božského ducha, ktorý jeho postavy používal ako sprostredkovateľov s komunikácii s ľuďmi. Zakrátko po dokončení Sixtínskej kaplnky v roku 1513 pápež Julius II. zomiera. Po jeho smrti Michelangelo podpisuje s jeho
pozostalými novú dohodu na náhrobok - má byť menší ako v pôvodných plánoch. Novým pápežom je zvolený Giovanni de´Medici (Leo X.). Giovanni býval s Michelangelom v rovnakom dome v rokoch 1489 až 1492, poznal dobré možnosti talentu Michelangela, chcel plne využiť jeho schopnosti vo svoj prospech a zamestnáva ho teda v rokoch 1513 až 1534. V roku 1516 je Michelangelo tak zaneprázdnený prácou pre pápeža, že musí podpísať novú zmluvu s dedičmi Julia II. na ešte menší náhrobok než v predchádzajúcej zmluve. V roku 1525 a 1532 podpisuje ďalšie zmluvy, zakaždým na menší a menší náhrobok s menším počtom sôch. Leo X. Michelangelovi nikdy nedovolil plne sa venovať práci, ktorá mu nebola zadaná priamo ním a tak Juliov náhrobok nakoniec zostáva len so šiestimi figúrami nedokončený. V roku 1515 Leo od Michelangela žiada, aby začal budovať kaplnku San Lorenzo.
Práca však musí byť ukončená po piatich rokoch, lebo pápežovou prioritou je teraz vybudovanie Medicejskej kaplnky pre náhrobky sebe a členom jeho rodiny. Michelangelo sa len ťažko vzdáva práce na kaplnke San Lorenzo. Budovanie Medicejskej kaplnky vykonáva so sebazaprením, pretože je sklamaný premenlivosťou pápežových nálad a pokynov. Ešte viac ho znechucuje to, že po ňom pápež požaduje redukciu plánov na výstavbu a výzdobu interiéru. Jeho sochy však potvrdzujú dôležitosť proporcií ako výrazových architektuálnych doplnkov interiéru, vyžarujú snahu o komunikáciu a odrážajú najvyššie duchovné prežitky. V roku 1524 Michelangelo zahajuje na prosbu Medicejských prácu na Laurentinskej knihovni. Jeho plány sú však prerušné, lebo Medicejskí sú v roku 1526 na niekoľko rokov vyhnaní z Florencie. Dokončenie stavby mu trvá štyri roky. Florencia je vyhlásená republikou a Michelangelo dokonca zastáva pozíciu Guvernéra Opevnenia. Chce vybudovať nový systém obrany mesta, no zradná politika pomáha návratu Medicejských a tak Michelangelo nikdy svoje plány nerealizuje. V rokoch 1534 až 1549 Michelangelo býva v Ríme. Tam sa tiež stretáva s mladým šľachticom Tommasom Cavalierim, ktorý mu učaruje svojou krásou a šľachetnosťou a získava si jeho bezpodmienečnú lásku. O ich vzťahu sa môžeme dočítať v nespočetných dopisoch, sonetoch a madrigaloch, ktoré Michelangelo pre Tommasa napísal. Cavalierimu sa dokonca podarilo získať od Michelangela mnohej pozornosti, o ktorú márne žiadali najmocnejšie osobnosti vtedajšej doby. Ďalší pápež Klement VII.(1523 - 1534) žiada Michelangela krátko pred svojou smrťou o namľovanie fresky Posledného súdu. Jeho následník Pavol III. Farnese (1534 - 1549) od Michelangela požaduje rýchle dokončenie práce, v tej dobe najväčšej samostatnej fresky storočia. Michelangelo v Poslednom súde zobrazuje významnú udalosť duchovného stretnutia, v ktorého strede stojí monumentálna postava Krista, vyžarujúca prúd sily a ducha. Každá postava má svoje vlastné osobné kúzlo. Proporcie sú určené podľa dôležitosti v duchovnej hierarchii a mnohé postavy sú portréty Michelangelových priateľov a známych. Pôvodná maľba zachytávala postavy bez oblečenia, avšak Michelangelo musel na žiadosť pápežovho hovorcu primaľovať zakrývajúce drapérie. Najdôležitejšou architektonickou úlohou Michelangelovho života je nominácia na pozíciu hlavného architekta katedrály Sv.Petra v Ríme. Kvôli vykonaniu tejto úlohy sa už nevrátil do konca života do Florencie. Prevzal Bramantov originálny plán, ktorý zjednoduchšil pre svoje účely. Dožíva sa však iba dokončenia hlavnej kupoly s radom dvojitých stĺpov, lebo zomiera v podvečer 18. februára 1564.
|