Dodnes stojíme v nemom úžase nad osobitnou kultúrou Egypta, ktorá sa formovala bez cudzieho vplyvu v 4. tisícročí p. n. l..

Toto slovo samo o sebe ukrýva niečo tajomného, dávneho a mystického. Každý si pod ním určite predstaví hlavne pyramídy a iné monumentálne stavby, ako chrámy, sochy a podobne. Egyptológia sleduje vznik pyramíd a chrámov, život obyčajných ľudí i kráľov. Študuje texty a nápisy na domoch. Hlavná téma je však štúdium pyramíd a chrámov.

Osídlenie Egypta siaha do staršej doby kamennej, o čom svedčia prehistorické maľby objavené vo vnútri Sahary v pohoriach Tassili a Ahaggar. Najmonumentálnejšími stavbami starovekého Egypta sú hrobky faraónov- pyramídy. Postavili ich väčšinou v období Starej ríše, najväčšie za štvrtej dynastie. V období Strednej ríše sa namiesto nich začali budovať v Hornom Egypte skalné hrobky. Najstarším typom kamennej hrobky bola mastaba (arabsky - lavica), ktorá mala tvar zrezaného ihlanu na obdĺžnikovom pôdoryse. Mastaby sa ozdobovali sochami, reliéfmi a maľbami. Nastavením niekoľkých, postupne sa zmenšujúcich mastáb na seba vznikla prvá stupňovitá pyramída - Džosérova pri Sakkáre. Už v antike pokladali tieto stavby pre ich mohutnosť, veľkoleposť a nákladnosť za prvé zo siedmych divov sveta. Ich monumentálnosť dodnes vzbudzuje obdiv. Pohrebisko kráľov 4. dynastie, ich manželiek a verných hodnostárov stráži Veľká sfinga s figúrou leva a vyobrazením tváre kráľa Chafrea. V Hornom Egypte sa budovali skalné chrámy (Abú Simbel), v ktorých za priečelím s kolosmi bola sústava kultových siení. Chrámy boli v Novej ríši dominantou skoro každého mesta, obohnané bielymi hradbami a mali magický zmysel. Chrám predstavoval spojitosť zeme s vesmírom, t. j. podlaha bola povrchom zeme, stĺpy označovali kmeň palmy, či obrý stvol so štylizovanými kvetmi lotosu, čiže stĺpové sály označovali pozemskú vegetáciu a plafón predstavoval nebesia. Cestu ku chrámom lemovali sfingy, ktoré boli symbolom sily a rozumu. Pred vstupom do chrámu stál obelisk – ihlan vytesaný z jedného obrovského kusa kameňa. Sochy panovníkov zobrazovali v nadživotnej veľkosti a strnulej podobe. Mali vzbudzovať úctu. Sošky neurodzených ľudí boli prirodzené a realistické. Maľby sa zachovali na stenách skalných hrobov. Egypťania nepoznali perspektívu. Bližšie predmety boli na dolnom okraji maľby, vzdialenejšie vo vyšších rovinách. Najvyššia medzi postavami bola postava panovníka. Každá hrobka musela spĺňať určité kritériá.