Dielo považujú za „dobré“, keď dokáže vzbudiť nevyhnutné množstvo ilúzií potrebných na to, aby sa jeho imaginárne postavy považovali za živé. Ale umelecký objekt je umeleckým len do tej miery, do akej nie je reálnym. Aby sme mohli mať umelecký pôžitok z portrétu Carlosa V. od Tiziana, je nevyhnutné, aby sme prestali v ňom vidieť autentického a živého Carlosa V., ale aby sme videli len portrét, fikciu. Väčšina ľudí ale nie je schopná zamerať svoju pozornosť na sklo a transparenciu, ktorou je umelecké dielo. Namiesto toho predchádza cezeň bez povšimnutia a vášnivo sa zameriava na ľudskú realitu, na ktorú sa dielo vzťahuje. Tá istá realita sa však rozbíja na viacero odlišných realít, ak sa na ňu nazerá z rozličných hľadísk. Ale ktorá z týchto realít je tá pravá, autentická? Uprednostnenie jednej alebo druhej reality sa môže zakladať len na ľubovôli. Všetky reality sú rovnocenné, každá z nich je autentická zo svojho hľadiska. Keď človek modifikuje svoj základný postoj k životu, prejaví sa to predovšetkým v novom ráze umeleckej tvorby a vôbec celej duchovnej kultúry. V modernom umení pozorujeme, že umelec smeruje proti realite. Zámerne sa snaží o jej deformáciu, o zanedbanie jej ľudského aspektu o jej dehumanizáciu. Objekty, ktoré prezentuje, pozbavil aspektu žitej reality a necháva nás uzatvorených v nezrozumiteľnom univerze, núti nás integrovať s objektmi, s ktorými sa nedá zaobchádzať ľudsky. Musíme preto reagovať po novom a vymýšľať niečo dosiaľ nevídané, čo by bolo adekvátne oným nezvyčajným tvarom. Zdá sa, že dominantnou črtou novej senzibility je averzia voči ľudským prvkom v umení. Je to azda averzia voči realite, životu, alebo práve naopak rešpekt pred životom a odmietnutie toho, aby sa život zmiešaval s takou podružnou záležitosťou, akou je umenie?
Vzťah našej mysle k predmetom spočíva v tom, že si o nich vytvárame idey. V skutočnosti nevlastníme realitu, ale pojmy, ktoré sme si o nej dokázali utvoriť. Myslenie je úsilie o zachytenie reality prostredníctvom ideí, spontánny pohyb mysle, smerujúci od pojmov k svetu. No idea je vždy len jeho biednou schémou, lešením, po ktorom sa pokúšame priblížiť k realite. Napriek tomu nás prirodzený sklon vedie, aby sme verili, že realita je tým, čo si o nej myslíme, a v dôsledku toho ju stotožnili s ideou, ktorú úprimne považujeme za realitu. V expresionizme, kubizme a v iných moderných smeroch sa stretávame s týmto prechodom od zobrazovania vecí k zobrazovaniu ideí: maliar sa stal slepým voči okolitému svetu a obrátil svoju pozornosť na subjektívny vnútorný život.