Francúz Guyau sa okrem iného venoval aj skúmaniu umenia zo sociologického hľadiska, ale jeho kniha na túto tému (Umenie zo sociologického hľadiska) je podľa J.O. y Gasseta len titulom a všetko ostatné ešte treba napísať. Preto vzal pero do ruky a svetlo sveta uzreli Eseje o umení, ktoré majú byť akýmsi zatriedením moderného umenia.

Je prekvapujúca, až takmer záhadná integrita, ktorú si zachováva každé historické obdobie vo všetkých svojich prejavoch. V najrozličnejších umeniach koluje identická inšpirácia. A táto identita umeleckého cítenia nutne vyvoláva rovnaký sociologický dôsledok. Skutočnej nepopulárnosti modernej hudby zodpovedá rovnaká nepopulárnosť ostatných múz. Oproti romantizmu, ktorý si veľmi rýchlo získal obdiv ľudu, ktorému staré klasické umenie nebolo nikdy vnútorne blízke, má moderné umenie masy proti sebe. Hociktoré dielo ním zrodené vyvoláva v publiku automaticky zaujímavý sociologický efekt. Delí ho na dve časti: na menšinu, tvorenú ohraničeným počtom ľudí, ktorí sú mu naklonení, a na nespočetnú väčšinu, ktorá je voči nemu nepriateľská. Umelecké dielo pôsobí ako sociálna sila, tvoriaca dve antagonistické skupiny, ako sila, ktorá oddeľuje a vyčleňuje z beztvarej masy ľudí dve odlišné kasty: jedným sa páči, iným nie. Charakteristickou črtou moderného umenia zo „sociologického hľadiska“ je to, že rozdeľuje publikum na tieto dve skupiny: na tých, ktorí mu rozumejú, a na tých, ktorí mu nerozumejú. Keď sa niekomu umelecké dielo nepáči, ale rozumie mu, cíti sa byť nad ním povznesený, no nevyvoláva v ňom podráždenie. Ak však nepríjemný pocit pramení z toho, že mu človek nerozumie, vtedy zostáva pred ním ponížený s temným pocitom vlastnej menejcennosti, ktorý si potrebuje vykompenzovať rozhorčeným sebapotvrdením zoči-voči dielu. Stopäťdesiat rokov si „ľud“, masa nárokovala byť celou spoločnosťou. Hudba Stravinského, či Pirandellove drámy mali taký sociologický účinok, že primäli masy priznať si, že sú len “ľudom“, len jednou zo zložiek sociálnej štruktúry. Na druhej strane moderné umenie prispieva, aby sa tí „lepší“ spoznali, rozlíšili medzi šedivou masou a pochopili svoje poslanie, ktoré spočíva v tom, že sú menšinou, bojujúcou proti väčšine. Čo sa deje v ľudskej duši, keď sa im nejaké umelecké dielo páči? Ľuďom sa páči to, čo ich dokáže zaujať na ľudských osudoch, ktoré im umelecké dielo predkladá. Láska, nenávisť, súcit a radosť dojímajú ich srdce: zúčastňujú sa na osudoch hlavných postáv, akoby boli skutočnými príbehmi zo života.

Dielo považujú za „dobré“, keď dokáže vzbudiť nevyhnutné množstvo ilúzií potrebných na to, aby sa jeho imaginárne postavy považovali za živé. Ale umelecký objekt je umeleckým len do tej miery, do akej nie je reálnym. Aby sme mohli mať umelecký pôžitok z portrétu Carlosa V. od Tiziana, je nevyhnutné, aby sme prestali v ňom vidieť autentického a živého Carlosa V., ale aby sme videli len portrét, fikciu. Väčšina ľudí ale nie je schopná zamerať svoju pozornosť na sklo a transparenciu, ktorou je umelecké dielo. Namiesto toho predchádza cezeň bez povšimnutia a vášnivo sa zameriava na ľudskú realitu, na ktorú sa dielo vzťahuje. Tá istá realita sa však rozbíja na viacero odlišných realít, ak sa na ňu nazerá z rozličných hľadísk. Ale ktorá z týchto realít je tá pravá, autentická? Uprednostnenie jednej alebo druhej reality sa môže zakladať len na ľubovôli. Všetky reality sú rovnocenné, každá z nich je autentická zo svojho hľadiska. Keď človek modifikuje svoj základný postoj k životu, prejaví sa to predovšetkým v novom ráze umeleckej tvorby a vôbec celej duchovnej kultúry. V modernom umení pozorujeme, že umelec smeruje proti realite. Zámerne sa snaží o jej deformáciu, o zanedbanie jej ľudského aspektu o jej dehumanizáciu. Objekty, ktoré prezentuje, pozbavil aspektu žitej reality a necháva nás uzatvorených v nezrozumiteľnom univerze, núti nás integrovať s objektmi, s ktorými sa nedá zaobchádzať ľudsky. Musíme preto reagovať po novom a vymýšľať niečo dosiaľ nevídané, čo by bolo adekvátne oným nezvyčajným tvarom. Zdá sa, že dominantnou črtou novej senzibility je averzia voči ľudským prvkom v umení. Je to azda averzia voči realite, životu, alebo práve naopak rešpekt pred životom a odmietnutie toho, aby sa život zmiešaval s takou podružnou záležitosťou, akou je umenie?
Vzťah našej mysle k predmetom spočíva v tom, že si o nich vytvárame idey. V skutočnosti nevlastníme realitu, ale pojmy, ktoré sme si o nej dokázali utvoriť. Myslenie je úsilie o zachytenie reality prostredníctvom ideí, spontánny pohyb mysle, smerujúci od pojmov k svetu. No idea je vždy len jeho biednou schémou, lešením, po ktorom sa pokúšame priblížiť k realite. Napriek tomu nás prirodzený sklon vedie, aby sme verili, že realita je tým, čo si o nej myslíme, a v dôsledku toho ju stotožnili s ideou, ktorú úprimne považujeme za realitu. V expresionizme, kubizme a v iných moderných smeroch sa stretávame s týmto prechodom od zobrazovania vecí k zobrazovaniu ideí: maliar sa stal slepým voči okolitému svetu a obrátil svoju pozornosť na subjektívny vnútorný život.

Ostáva len na nás, či toto umenie prijmeme a budeme nielen schopní, ale aj ochotní mu porozumieť.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

José Ortega YGasset: Eseje o umení