Sedem divov sveta

V 3. storočí p. n. l. si vybral grécky básnik Antipater sedem stavieb (číslo sedem sa považovalo za mystické), ktoré označil za najväčšie divy sveta.

PYRAMÍDY
Boli stavané za starej ríše. Prvou bola Džóserova stupňovitá pyramída pri Sakkáre. Tri najznámejšie: Chufevova, Rachefova a Menkaurova sa nachádzajú južne od Káhiry, na výbežkoch púšte 7 km západne od Gízy. Pyramídy svojim tvarom pripomínajú ihlany. Skladá sa z troch častí: Z vlastnej pyramídy, čiže z kamennej hrobky chrániacej sarkofág so zosnulým; z chrámu na úpätí hory, čo bol príbytok dvojníka a z chrámu pre kult zbožšteného faraóna, ktorý bol zvyčajne od pyramídy vzdialený smerom k rieke a k pyramíde od neho viedla monumentálna cesta (tzv. dromos). Stavba trvala asi 20 rokov a pracovalo na nej 100 000 ľudí, ktorí sa striedali každé 3 mesiace. Najvyššou hrobkou faraóna je Chufevova pyramída, ktorý ju dal stavať hneď po smrti svojho otca Snofrua. Na jej výstavbu použili viac ako 2 000000 vápencových kvádrov, ktoré vylamovali v kameňolome na východnom brehu Nílu. V strede sa nachádza rozvetvený systém chodieb, ktorý vedie cez veľkú galériu k 10,5 m dlhej, 5,3 m širokej a 5,8 m vysokej kráľovskej komore. Celá je vyložená žulou, bez ozdôb. Tu stojí veľký žulový sarkofág, vrchnák chýba. Sarkofág museli umiestniť ešte kým pyramídu stavali, pretože k nemu nevedie nijaká chodba. Teraz má táto pyramída už len 137 m z pôvodných 147.

SEMIRAMIDINE VISUTÉ ZÁHRADY
Nachádzali sa v Mezopotámii v meste Babylon. Z ruín ich vykopal Robert Koldewey (na žiadosť berlínskej Nemeckej spoločnosti) v severovýchodnom rohu palácového komplexu. Dal ich postaviť kráľ Nabukadnesar pre svoju manželku, perzskú princeznú okolo roku 600 p. n. l., aby jej pripomínali zalesnené hory jej vlasti. Základ tvorilo 12 rovnakých úzkych komôr, ktoré boli na rozdiel od ostatných stavieb v Babylone postavené z opracovaného kameňa. Komory boli zoradené po oboch stranách strednej chodby, povaly nad komorami boli z pálených tehál. Múry a piliere mali hrúbku 7 metrov. Nad pivničnými klenbami sa pravdepodobne nachádzala hlavná terasovitá stavba. Každá terasa bola o 5 m vyššie ako predchádzajúca. Dláždili ju 5,45 m dlhé a 1,35 m široké kamenné platne. Niektoré platne sa ešte zaliali asfaltom premiešaným s tŕstím, na dosky uložili dvojitú vrstvu pálených tehál a medzery vyplnili sadrou. Na tehlách bola vrstva olova, ktorá izolovala od vlhka. A na nej bola 3 metrová vrstva zeme.

Na vonkajšom okraji každej terasy rástli popínavé rastliny, ktoré prevísali nadol a spájali sa s dolnými terasami. Terasy spájali široké schodiská a voda na závlahu stromov a ostatných rastlín sa dovádzala čerpacími zariadeniami. DIOVA SOCHA V OLYMPII
Postupom času sa stala Olympia najväčšou svätyňou Diovho kultu. Gréci vyzbierali peniaze na chrám tomuto bohu. Najdôležitejšou časťou chrámu bola cella – kultové miesto so sochou boha Dia, ktorú vytvoril sochár Feidias. Feidias bol Aténčan a vytvoril aj známu sochu Pallas Atény. Jeho socha bola vysoká 12 m. Zeus sedel na tróne s vysokým operadlom z cédrového dreva. V ľavej ruke držal žezlo s posvätným orlom. Na jeho pravej dlani stála okrídlená socha bohyne víťazstva – Niké veľkosti urasteného muža. Diovu hlavu zdobil veniec z olivových vetvičiek a jeho nohy boli na stolci, ktorý niesli levy. Nápis na stolci hovoril: „Vyhotovil ma Feidias, syn Charmidov z Atén.“ Oči boha boli pravdepodobne drahokamy, vlasy, odev a sandále z tepaného zlata a jeho telo pokrývali slonovinové panely. V 2. storočí n. l. sa socha poškodila pri zemetrasení, potom ju rozbili a rozkradli vandali alebo ako tvrdia iní, dopravili do Konstantinopolu a neskôr ju zničil požiar.

ARTEMIDIN CHRÁM
Nachádzal sa v Efeze, čo je dnešné Turecko. V 6. storočí p. n. l. dal kráľ Kroisos postaviť chrám bohyni plodnosti, Artemis. Aby chrám odolal zemetraseniam, vybudovali ho na močaristej pôde. Najprv vykopali jamu, do ktorej zatĺkli nosné trámy z opálených dubových kmeňov. Tie držali základ zo skál, ktorými jamu vyplnili. Chrám vybudovali 51 m široký 105 m dlhý. Priečelie podopieralo 127 stĺpov z mramoru 18 m vysokých. Strop a krov boli z cédrového dreva, vysoké krídlové dvere do celly z lešteného cyprusového dreva, zdobené zlatom a farebnými freskami. V celle bola vyše 2 m vysoká socha Artemidy vykladaná striebrom a zlatom. Tento chrám však bol vypálený Herostratom. Mesto poverilo výstavbou nového Artemisionu Cheirokratesa, ten ho postavil väčší a už z kameňa. V roku 263 ho Góti vyplienili a chrám upadal. Ruiny tejto svätyne objavil anglický archeológ John Turtle Wood. MAUZÓLEUM V HALIKARNASSE
Bolo postavené po roku 352 p. n. l. asi 100 km od Efezu v tureckom meste Bodrum, ktoré sa volalo Halikarnass. Túto hrobku dal vystaviť Mausolos na svoju pamiatku. Bol jedným z perzských kráľov a vládol v Kárii. Keďže mal rád antiku požiadal gréckych umelcov, aby sa zapojili do súťaže o najkrajší návrh náhrobku. Súťaž vyhrali Satyros a Pyteos. Ich návrh bol takýto: Na 33 krát 39 m päťstupňovej základni sa dvíhal hranol 27 m dlhý a 33m široký.

Výška základne hranola bola 22 m. Na tomto podstavci stál náhrobný chrám, cellu ohraničovalo 39 stĺpov vysokých 11 m. Na stĺpoch bola 24 – stupňová pyramída ozdobená mramorovou kvadrigou – štvorzáprahom so sochami manželov v nadživotnej veľkosti. Celá hrobka mala výšku 49 m. Na mramorových doskách boli vyobrazené preteky vozov, boje amazoniek.. Mausolos zomrel ešte pred dostavbou a v prácach pokračovala jeho manželka , a zároveň sestra, Artemisia. Ale ani ona sa dostavby nedočkala. Mauzóleum, ako sa hrobka nazvala podľa jej majiteľa, nepoškodili ani mnohé vojny. Až križiaci, ktorí si z neho urobili kameňolom a časti zrúcanín hrobky použili aj na stavbu opevnenia proti Turkom.

RODOSKÝ KOLOS
Dali ho vybudovať obyvatelia Rodosu v roku 302 p. n. l. ako vďaku Héliovi, že zvíťazili v bitke nad kráľom Demedriosom, kráľom Frýgie a Lýkie a jeho hrozným vynálezom helepolisom, čo bola vlastne vysoká drevená veža na kolesách s katapultmi na ničenie miest. Objednali ju od sochára Charesa, jej výška bola 36 m. Najprv postavil železnú kostru a vyplnil ju ílom. Sochu obložili veľkými bronzovými platňami (spotrebovalo sa 12 t bronzu => 1,6 mm hrúbka plechu). Pre lepšiu stabilitu ju vyložili úlomkami skál, nevyplnený ostal len úzky priestor v kolose, kde bol drevený rebrík vedúci až do hlavy pre vykonávanie opráv. Hélios stál pravdepodobne nahý na podstavci, pravicu mal buď položenú na čele, akoby premýšľal, alebo v nej držal vztýčenú pochodeň. Cez ľavé dolné rameno mu visel odev; podľa iných vyobrazení držal v ľavej ruke šíp a luk mal prekrížený cez plece a z koruny na hlave vyčnievalo 7 pozlátených lúčov. Stál s rozkročenými nohami nad vchodom do prístavu. Socha (v prístave Lindos) vydržala len 66 rokov, keď sa pri zemetrasení zrútila. Ostala tak ako spadla pre veštbu hovoriacu o veľkom nešťastí pri jej opätovnej výstavbe. Arabi ktorí si prišli podrobiť ostrov ju odviezli do Mezopotámie a roztavili.

MAJÁK NA OSTROVE FAROS
Alexander Veľký dal vybudovať mesto Alexandria v Egypte a dal aj vybudovať Maják na ostrove Faros pri tomto meste. Bolo to okolo roku 300 p. n. l. Na štvorcovej základni so stranou 30 m sa dvíhal 71 m vysoký pravouholník, čo sa do výšky mierne zužoval. Na jeho hornej ploche stála osemuholná stavba 34 m vysoká a na nej okrúhla stavba, v ktorej bolo osvetľovacie zariadenie. Maják sa končil kužeľovitou strechou na stĺpoch a z nej hľadela zo 130 m výšky na more socha Dia. Spodnú časť veže tvorilo 14 klenieb ležiacich nad sebou a okolo vnútorných stien sa dvíhala stúpajúca rampa.

V strede veže bola šachta vedúca od pivnice až po svetelné zariadenie s povrazovým výťahom. Vonkajšok veže tvoril biely mramor. V osvetľovaco zariadení spaľovali živicu a olej, svetlo sa odrážalo od dutého zrkadla. Maják vydržal takmer 1000 rokov a v roku 796 n. l. sa zrútil pri zemetrasení. Arabi sa ho síce pokúšali postaviť, ale neúspešne. Okolo roku 1480 vybudoval sultán Kait Bey na jeho základoch pevnosť, ktorá stojí doteraz. Pretože dovtedy ešte nikto nepostavil maják, nejestvovalo pre túto stavbu pomenovanie. Vežu volali faros, čo sa prenieslo do rôznych jazykov. Napríklad po španielsky sa maják nazýva faro a po francúzsky phare.

Zdroje:

kniha Sedem divov sveta od Hansa Reichardta -