kultických divadelných prejavoch existovali aj nekultické, čiže svetské, ktoré majú svoj pôvod v hre, v živelných ľudových slávnostiach. Pozostatkom prvých sú aj u nás ešte jestvujúce napríklad chodenie s Morenou, chodenie s Betlehemom a pod. Pokračovaním druhých sú napríklad karnevaly.

2. Grécke antické divadlo

Epocha antického divadla, v ktorom malo grécke divadlo vedúcu úlohu, trvala približne 1000 rokov – asi od roku 500 pred n.l. až do konca historického staroveku 476 n.l. Pôvod gréckeho antického divadla treba hľadať v náboženských obradoch, ktoré súviseli so striedaním ročných období. Priestor okolo oltára bol zárodkom prvého divadelného priestoru (javiska). Z priestoru, kde tancoval chór, vyvinula sa orchestra a okolo nej sa utváral amfiteatrálny kruh pre divákov. Takto utváraný primitívny divadelný priestor sa postupne zdokonaľoval, ale jeho základná schéma zostala zachovaná. Súčasťou antického amfiteátra je vlastné do polkruhu stupňovito usporiadané hľadisko – amfiteáter, ktoré pojalo aj niekoľko tisíc divákov (napríklad v Aténach až 14000). Ďalej z pohľadu diváka vidíme najnižšie položenú orchestru, za ňou je budova scény (po grécky skéné) s proscéniom (po grécky proskenion), na ktorom sa hralo. Oponu Gréci nepoznali.
Antické grécke divadlo a dramatika zaznamenali najväčší rozvoj v 5. stor. pred n.l. za vlády Perikla, štátnika renesančného typu, ktorý vládol v rokoch vrcholného obdobia gréckych politických dejín.

Aischylos (asi 525-456 pred n.l.)
Prvý veľký grécky tragik, presvedčený stúpenec demokracie a hlásateľ myšlienok pokroku. Jeho dielo odráža hlavné historické tendencie svojej doby a zmeny spoločenského a morálneho systému. Nachádzame v ňom silné protiindividualistické tendencie, ideály harmonického spojenia záujmu jednotlivca so záujmom obce a myšlienky o nutnosti podriadenia sa vyššiemu zákonu, zákonu bohov, ktorí stoja nad štátom a chránia ho. Z jeho tvorby sa zachovalo sedem diel: Prosebnice, Peržania, Siedmi proti Tébam, Pripútaný Prometeus a trilógia Oresteia, ktorú tvoria drámy Agamemnon, Obetnice a Eumenidy.

Sofokles (asi 496-406 pred n.l.)
Najvýznamnejší a najslávnejší grécky autor tragédií. Aktívne sa zúčastňoval na politickom a náboženskom živote obce a udržiaval priateľské vzťahy s vladárom Periklom. Idey stelesnené v Sofoklových drámach odrážali racionalizmus a individualizmus, posilnený vplyvom sofistiky. Vo svojich drámach obhajoval starý náboženský a morálny základ gréckeho štátu. Vytvoril nesmrteľné typy, heroické postavy nadčasovej estetickej a mravnej hodnoty.