Burian a Jiří Frejka. Všetci traja, každý svojím spôsobom sa pokúsili o reformu českého divadelníctva, o prebudovanie jeho zastaranej organizačnej štruktúry meštiackeho balastu. Zanechali po sebe aj teoretické práce. Poučení najmä ruskou, nemeckou a českou divadelnou avantgardou na Slovensku tieto tendencie vo svojej režijnej práci uplatňovali Viktor Šulc a Ján Jamnický (prvý v 30. a druhý v 40. rokoch).

12. Začiatky divadelníctva na Slovensku

Rozmanité formy divadelného prejavu na území Slovenska (divadlo činoherné, spevoherné, bábkové, tanečné ai.) úzko súviseli so spoločenským, hospodárskym a politickým vývinom na tomto teritóriu. V stredoveku prevládala u nás, tak ako inde v Európe, univerzálna latinská kultúra, a divadlo sa teda sprvu hralo iba v latinčine. S príchodom renesancie však už začali do hry hercov prenikať aj jazykové prvky domáceho obyvateľstva. Popri divadelných aktivitách slovenského etnika rozvíjali sa tu aj inonárodné divadelné kultúry, najmä nemecká a neskôr, od 18. storočia, aj maďarská. Dokonca privilegované postavenie vedúcich spoločenských vrstiev týchto národností vo vzťahu k slovenskému obyvateľstvu, napríklad v bývalých stredovekých kráľovských a banských mestách, zaručovalo inonárodnému divadlu uprednostnené postavenie voči slovenským divadelným prejavom. Aj z tohto dôvodu je ťažké si predstaviť vývin a tradície slovenského divadelníctva bez dotyku s inonárodným divadlom. Charakteristickou črtou slovenského divadelníctva už v období feudalizmu, ale najmä v nasledujúcich spoločenských formáciách, prakticky až do roku 1918, bola jeho reakcia na národnostný a sociálny útlak. Z pohľadu historického vývinu prvými šíriteľmi divadelnej kultúry na našom území v období 10.-15. storočia n.l. boli domáci potulní speváci, tanečníci, hudobníci, artisti, rozprávači, žongléri či mímovia, ktorí sa v starých latinských listinách z tohto obdobia označujú ako igrici, čo je slovo staroslovienskeho pôvodu. Inými najstaršími divadelnými prejavmi boli rozmanité magické obrady, prevzaté ešte z predkresťanského obdobia. Svedčia o tom mnohé obrady, ktoré prakticky až do súčasnosti, hoci v značne modifikovanej podobe, sa zachovali a medzi ktoré patrí napríklad jarné vynášanie Moreny, svadobné a pohrebné obyčaje, chodenie s Turoňom, fašiangové veselice s maskami a iné. Tieto obrady charakterizovali viaceré divadelné prvky.