Od roku 1601 až po rok 1773, keď Jozef II. napokon zrušil jezuitskú reholu, sa uskutočnilo v Uhorsku vyše 10000 jezuitských školských predstavení, z toho väčšina na rozvinutejšom, terajšom území Slovenska (Trnava, Skalica, Bratislava, Trenčín, Košice, Spišská Kapitula, Prešov a inde). Podobne ako divadlo vo vtedajších protestantských školách, aj jezuitské divadlo čerpalo námety z biblie, z histórie, zo života svätcov, ale – hoci zriedkavo – aj z vtedajšej súčasnosti.
Začiatky svetského divadla sa črtali na Slovensku v 17. storočí už veľmi zreteľne a najmä nemecké hudobné, ale aj činoherné divadlo nadobúdalo pevnejšie organizačné formy, čo sa potom výrazne prejavilo v nasledujúcom storočí. Približne od polovice 18. storočia sa hrávalo divadlo – najmä v Bratislave a čiastočne aj v Košiciach – pravidelne. V Bratislave ožil divadelný ruch najmä za vlády Márie Terézie (1740-1780). Hrávali tu talianske operné spoločnosti, ktoré uvádzali vážnu operu, aj novoneapolskú operu buffu (ide o komickú spevohru) a tiež nemecké činoherné súbory. Pri Michalskej veži v tom čase postavili drevenú divadelnú budovu a činohru hrávali v podnes stojacom dome Grünes Stübel na Zelenej ulici. Roku 1776 postavili v Bratislave novú murovanú divadelnú budovu a podobnú postavili aj v Košiciach v roku 1789. Obidve stáli na miestach terajších divadelných budov. Vo viacerých kaštieľoch na našom území boli aj súkromné šľachtické divadlá, niektoré podnes zachované (Hlohovec, Ivanka pri Dunaji, Dolná Krupá, Palárikovo, Betliar a inde).
Z prvej polovice 18. storočia pochádzajú prvé svedectvá o bábkovom divadle na Slovensku.

15. Divadlo v období národného obrodenia

Začiatky slovenskej svetskej drámy, ale už aj organizovaného a uvedomelého divadelného prejavu pozorujeme od 19. storočia. Autormi prvých významnejších dramatických prác na začiatku storočia boli Juraj Palkovič (Dva buchy a tri šuchy) a Štefan Petruš (Rajnoha, zbojnícky hajtman). Sústavné a kontinuitné začiatky novodobej slovenskej dramatiky a divadla s istým organizačným základom sú späté s menom Jána Chalupku (1791-1871). Práve Chalupkovu hru Kocúrkovo uviedol zakladateľ a organizátor prvého slovenského divadelného súboru Gašpar Fejérpataky-Belopotocký a to v Liptovskom svätom Mikuláši v roku 1830. Bol to začiatok súvislého radu ochotníckych divadelných predstavení v reči ľudu zrozumiteľnej (vtedy to bola ešte slovakizujúca čeština), a teda aj začiatok novodobej slovenskej divadelnej kultúry.