Na divadelné aktivity Belopotockého v Liptovskom svätom Mikuláši nadviazali potom ďalšie slovenské mestá (Nemecká Lupča, Zvolen, Martin, Brezno, Banská Štiavnica, Myjava, Modra, Sobotište, Smolník a iné, ba dokonca aj Pešť, kde bol iniciátorom predstavení tamojších Slovákov sám Ján Kollár). Táto divadelná aktivita, ktorá sa rozvíjala na ochotníckom základe až do roku 1918, vytvára najvlastnejší predmet slovenských divadelných dejín tohto obdobia, ktorému hovoríme aj národné obrodenie.
V štyridsiatych rokoch 19. storočia pridávali sa k týmto úsiliam iniciatívne aj príslušníci štúrovskej generácie, ktorí nazerali na divadelnú činnosť ako na súčasť svojho národnobuditeľského a ľudovýchovného programu. Štúrovská študujúca mládež miestami spolupracovala aj s predstaviteľmi staršej buditeľskej inteligencie. Napríklad v Sobotišti založili v roku 1841 divadelný spolok, Slovenské národné divadlo nitrianske, kde s príslušníkmi štúrovskej generácie na čele s brezovským kaplánom Jozefom Miloslavom Hurbanom spolupracoval učiteľ a ľudovýchovný pracovník Samuel Jurkovič. V rokoch 1845-1846 vyvíjali v Levoči intenzívnu činnosť študenti, ktorí sem prišli po vynútenom odchode Ľudovíta Štúra z bratislavského lýcea. Repertoár vtedajších ochotníckych súborov sa skladal z českých hier, z hier slovenských autorov, ako aj z prekladov významných diel svetovej dramatiky. Najčastejšie hrávaným pôvodným autorom tohto obdobia bol Ján Chalupka. Okrem Kocúrkova uvádzali sa aj ďalšie jeho veselohry a frašky, ktoré útočili na tienisté stránky vtedajšieho života, hlavne na zápecníctvo a odrodilstvo. Inými autormi tohto obdobia boli Jakub Grajchmann, Mikuláš Štefan Ferienčík, Janko Matuška, Mikuláš Dohnány či Viliam Paulíny-Tóth.

16. Centrá slovenského ochotníckeho divadla

Bezprostredne po revolučných rokoch 1848-1849 nastal všeobecný útlm divadelnej aktivity. Divadlo sa v päťdesiatych rokoch 19. storočia hrávalo len sporadicky napríklad v Banskej Štiavnici, Brezne, Nemeckej Ľupči či Ratkovej. Až po páde Bachovho absolutizmu mohli naši národovci založiť v Martine Maticu slovenskú (1863) a zriadiť tri gymnáziá so slovenskou vyučovacou rečou, čo vytvorilo priaznivejšie podmienky aj pre rozmach divadelných aktivít. Najvýznamnejšími divadelnými centrami tohto obdobia boli Martin, Liptovský Mikuláš a Revúca. Divadelná aktivita bola aj na západnom Slovensku, na Orave a Horehroní. Ústredným dramatikom tohto obdobia bol Ján Palárik (1822-1870), ktorý nadviazal na tradíciu Chalupkovho kocúrkovského prostredia (jeho najčastejšie hrávané komédie sú Inkognito, Drotár a Dobrodružstvo pri obžinkoch). Palárikovu dramatiku charakterizovala bezprostrednosť a nenútenosť a jeho hry aktivizovali národný ruch, ktorý posilňoval národné sebauvedomenie.