Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie
Stručné dejiny divadla
Dátum pridania: | 25.12.2003 | Oznámkuj: | 12345 |
Autor referátu: | Šimon | ||
Jazyk: | Počet slov: | 7 884 | |
Referát vhodný pre: | Stredná odborná škola | Počet A4: | 32.6 |
Priemerná známka: | 2.93 | Rýchle čítanie: | 54m 20s |
Pomalé čítanie: | 81m 30s |
Významnou udalosťou bolo nariadenie Slovenskej národnej rady z 3. júla 1945 o poštátnení Slovenského národného divadla v Bratislave, obnoveného Východoslovenského národného divadla v Košiciach (neskôr dostalo súčasný názov Štátne divadlo) a Slovenského komorného divadla v Martine (to neskôr premenovali na Armádne divadlo a ešte neskôr na Divadlo SNP, v súčasnosti sa opäť vrátilo k pôvodnému názvu SKD). V roku 1946 ešte založili Novú scénu Národného divadla v Bratislave. K dramatickým autorom, ktorých v povojnových rokoch v divadlách uvádzali, pribudli Peter Karvaš, Leopold Lahola, Ľubomír Smrčok, František Greguš, Juraj Váh. Ako výrazné režisérske osobnosti sa v tomto období začali formovať Jozef Budský a Karol L. Zachar. Ďalej režíroval aj Ivan Lichard, neskôr Tibor Rakovský. Divadlu v Košiciach vtlačil výraznú realistickú pečať umelecký šéf Janko Borodáč, ktorý tam prišiel hneď po roku 1945 z Bratislavy. Povojnovým dramaturgom v SND bol vynikajúci literárny vedec a prekladateľ Jozef Felix. V martinskom divadle bol určujúcou osobnosťou režisér František Kudláč. Repertoár v prvých povojnových rokoch bol otvorený svetu, čo súviselo aj s demokratickým charakterom tohto obdobia.
Situácia v organizačnom uspôsobení, no najmä v ideologickom usmerňovaní divadelnej práce sa dosť výrazne zmenila po februárových udalostiach v roku 1948, keď sa moci uchopila komunistická strana. Na jednej strane sa slovenské divadelníctvo, pokiaľ ide o počet nových divadiel a súborov, rozmáhalo, pretože dominovalo úsilie priviesť umenie čo najbližšie k pracujúcim masám, na druhej strane však bolo zapojené do tzv. ideovej prestavby spoločnosti a spoločenského vedomia, keď dogmatickým vzorom v tomto smere bol Sovietsky zväz. Oficiálne orgány tlačili divadlá do propagandistickej a agitačnej práce, repertoár bol pod prísnym dohľadom a dramaturgia sa stala v podstate ideologickým usmerňovaním divadelnej praxe. Okrem päťsúborového Dedinského divadla vznikli nové divadlá v Nitre, Zvolene, Považskej Bystrici (divadlo sa neskôr presídlilo do Žiliny) a Komárne (maďarské divadlo). V Prešove založili popri Divadle Jonáša Záborského aj Ukrajinské národné divadlo. V piatich slovenských mestách vznikli profesionálne bábkové divadlá.
Zdroje: MOUSSINAC, L.: Divadlo od počiatku po naše dni. Bratislava : SVKL, 1965., BROCKETT, O. G.: Dějiny divadla. Praha : NLN, 1999., MISTRÍK, M.: Herecké techniky 20. storočia. Bratislava : Veda, 2003., CESNAKOVÁ-MICHALCOVÁ, M., NOSKOVIČ, A., ČAVOJSKÝ, L., LEHUTA, E.: Kapitoly z dejín slovenského divadla. Bratislava : SAV, 1967., MISTRÍK, M. a kolektív: Slovenské divadlo v 20. storočí. Bratislava : Veda, 1999., KOLEKTÍV: Encyklopédia dramatických umení Slovenska, zv. I. a II. Bratislava : Veda, 1989 a 1990., KARVAŠ, P.: Úvod do základných problémov divadla. Bratislava : Tália-press, 1994., PAŠTEKA, J.: Estetické paralely umenia, Bratislava : Veda, 1977.