Spolu s divadlami v Bratislave, Košiciach a Martine takto existovala hustá divadelná sieť, ktorá s malými redukciami pretrvala až do súčasnosti.
Popri činoherných divadlách začal v Bratislave na Novej scéne pôsobiť operetný (neskôr muzikálový) súbor, v Bratislave, Košiciach a Banskej Bystrici máme operné a baletné súbory.
V povojnových rokoch bola umelecky významná najmä druhá polovica 60. rokov, keď v spoločnosti došlo k politickému odmäku a k značnej liberalizácii, čo sa prejavilo tak v repertoárovej, ako aj inscenačnej zložke nášho divadelníctva. Významné inscenačné činy vznikli pod režijným vedením Jozefa Budského, Jozefa Palku, Karola L. Zachara, Tibora Rakovského, Pavla Haspru, Ota Katušu, Miloša Pietora, Ivana Petrovického, Vladimíra Strniska. V tomto období prvými zaujímavými réžiami upozornil na seba Peter Mikulík a Ľubomír Vajdička. V závere 60. rokov vzniklo v Bratislave moderné, invenčné a novátorské Divadlo na korze. V hlavnom meste pôsobilo aj Divadlo poézie, Pantomimický súbor Milana Sládka a Eduarda Žlábka, Divadlo Lasicu a Satinského, kabaretné divadlo so satirickými ambíciami Tatra revue a po presťahovaní z rodnej obce aj Radošinské naivné divadlo, čo bolo autorské divadlo Stanislava Štepku s jeho osobitou poetikou. Najvýznamnejším a v divadlách najfrekventovanejším dramatickým autorom tohto obdobia bol Peter Karvaš a popri ňom Ivan Bukovčan.
V tých rokoch v SND pôsobila silná herecká generácia, ktorú tvorili o.i. Gustáv Valach, Viliam Záborský, Mária Kráľovičová, Július Pántik, Mikuláš Huba, Ctibor Filčík, František Dibarbora, Ladislav Chudík, Karol Machata, Štefan Kvietik, Božidara Turzonovová, Emília Vášáryová, Zdena Grúberová, Eva Krížiková a ďalší.
V prvých povojnových desaťročiach zaznamenala úspechy aj slovenská operná a baletná tvorba. Z operných skladateľov boli často uvádzané diela Eugena Suchoňa, Jána Cikkera, Šimona Jurovského a Tibora Andrašovana. Slovenské operné a baletné umenie, najmä v inscenačnej podobe má odvtedy až po súčasnosť vysoký európsky štandard.

Štefan Králik (1909-1983)
Literárne začal tvoriť až po dovŕšení tridsiatky, po získaní skúseností z lekárskej praxe a zhodnotení zážitkov z detstva. Debutoval na ochotníckom javisku hrou Mozoľovci (1942) z dedinského prostredia. V hre Trasovisko (1944) rieši závažné psychologické problémy v živote dedinského človeka. Do centra úsilí slovenskej drámy a profesionálneho divadla v povojnových rokoch prenikol hrou Posledná prekážka (1946). Ďalšími jeho dramatickými prácami bola Hra bez lásky (1946) a Hra o slobode (1948), Buky podpolianske (1949), Horúci deň (1951) a Svätá Barbora (1953). Po dlhšom odmlčaní sa vrátil k dramatickej tvorbe v 70.