storočia (všeobecne charakterizované ako roky „normalizácie“ po vpáde vojsk Varšavskej dohody do našej vlasti) v istom zmysle evokovali roky päťdesiate, najmä pokiaľ ide o ideologizáciu divadelnej produkcie. Napriek tomu aj v tomto období vzniklo niekoľko podnetných inscenácií najmä pod režijným vedením Miloša Pietora, Pavla Haspru, Vladimíra Strniska, Petra Mikulíka, Ľubomíra Vajdičku a neskôr Jozefa Bednárika, Blaha Uhlára či Romana Poláka. Oficiálne orgány zrušili činnosť generačného Divadla na korze aj satiricko-kabaretnej Tatra revue. Divadlo poézie pričlenili pod Novú scénu. V týchto rokoch však vzniklo v Trnave dnešné Divadlo Jána Palárika (vtedy ešte Divadlo pre deti a mládež, neskôr Trnavské divadlo) a divadlo v Spišskej Novej Vsi. Najčastejšie uvádzanými dramatikmi boli Ján Solovič, Osvald Zahradník a popri nich Peter Kováčik, Ľubomír Feldek, Mikuláš Kočan a v tom čase začínajúci Karol Horák. Dramaturgicky aj inscenačne najvýznamnejšie úspechy zaznamenávalo slovenské ochotnícke divadelníctvo, s ktorým spolupracovala celá plejáda profesionálnych divadelníkov, spomedzi ktorých najvýraznejšiu pečať originality vtlačili inscenáciám režiséri Peter Scherhaufer, Jozef Bednárik a scénograf Jozef Ciller. Ochotnícke divadelníctvo mohlo dosahovať tieto úspechy aj preto, lebo bolo čiastočne mimo kontroly oficiálnych ideologických a straníckych centier. Najvýznamnejšie celoslovenské ochotnícke prehliadky sa uskutočňovali v Šuranoch, Liptovskom Mikuláš, Spišskej Novej Vsi, Čadci (Palárikova Raková) a v Martine (Scénická žatva).

Osvald Zahradník (1932)
Do dramatickej literatúry vstúpil v roku 1967 ako autor rozhlasových hier a odvtedy neustále pre rozhlas píše (asi 30 hier). Pôsobil aj ako režisér rozhlasových hier. Po televíznych hrách Strecha úniku (1971) a Biely autobus (1972) debutoval ako autor divadelnej hry Sólo pre bicie (hodiny) (1972), ktorá mala premiéru v SND. Je to hra o ľuďoch, ktorí sú už po zenite svojej životnej dráhy a má silné humanistické posolstvo. Významný úspech zaznamenala táto hra pri jej uvedení v moskovskom divadle MCHAT, kde bola viac ako desať rokov na repertoári. K podobnej tematike sa vrátil aj v hre Sonatína pre páva (1975), v ktorej vystupuje do popredia jemná charakteristika medziľudských vzťahov a hľadanie vzájomnej harmónie. Hrou s tematikou zo Slovenského národného povstania je Čas do brieždenia (1984). Do osemdesiatych rokov spadá napísanie a uvedenie jeho hier Omyl chirurga Moresiniho (1981), Meno pre Michala (1985), Prelúdium v mol (1984), Post skriptum (1985) a Polostrovy vianočné (1986). Jeho poslednou uvedenou divadelnou hrou je Letenka do Milána (1996) (uviedlo ju Gogoľovo divadlo v Moskve).