História divadla ako významného kultúrneho fenoménu siaha až do samotných počiatkov ľudskej civilizácie a túto civilizáciu a sprevádza na jej vývinovej ceste až do súčasnosti. V našom jazykovom povedomí má pojem divadlo niekoľko významov (1. divadlo ako označenie budovy, stavby, 2. divadlo ako inštitúcia, napríklad Nová scéna, 3. divadlo ako súbor diel istej epochy či ako sloh divadelného umenia – napríklad romantické divadlo, naturalistické divadlo, 4. divadlo ako umelecký artefakt, teda konkrétna inscenácia či predstavenie, 5. ako divadlo sa zvyknú označovať aj také podujatia ako vojenské prehliadky, módne prehliadky, promócie, telovýchovné podujatia a pod.) Nás však divadlo zaujíma ako špecifická ľudská umelecká činnosť, uskutočňovaná v čase a priestore, spravidla živým človekom, pred kolektívom prítomných divákov s cieľom poskytnúť týmto divákom estetický zážitok. Divadelné umenie je východiskovou základňou aj pri uvádzaní dramatických prác v elektronických médiách (dramatické vysielanie v rozhlase a televízii). Film je síce samostatným umeleckým druhom, ale s divadlom ho spája literárna predloha (namiesto divadelnej hry je tu scenár) a herectvo.
Artefaktom (umelecky vytvorenou skutočnosťou) divadelného umenia je inscenácia, ktorá vzniká ako výsledok spolupráce viacerých tvorivých subjektov (autora dramatického textu, resp. scenára, režiséra, výtvarníka, hudobníka, choreografa, no nadovšetko hercov, ktorí sú existenčnou podmienkou divadelného diela). Hoci východiskom tvorby inscenácie je spravidla dramatický text, v syntéze divadelnej inscenácie je tento text len jednou zo zložiek jej štruktúry (popri zložke režijnej, hereckej, hudobnej a výtvarnej). Dramatický text má však významný zástoj pri vývine divadelného umenia a viacero dramatických autorov – napríklad Sofokles, Shakespeare, Molière, Lope de Vega, Goldoni, Schiller a iní boli vedúcimi osobnosťami divadelnej kultúry vo svojich krajinách.

1. Predhistória divadla

O prvých divadelných prejavoch dávnoveku nemáme síce presné svedectvá, ale oprávnene môžeme usudzovať, že hrané divadlo je staršie ako písaná dráma a spomedzi zložiek divadelného prejavu najstaršie sú prejavy herecké.
Počiatky divadla treba hľadať v animizme (predstava prvotných ľudí, že za každou vecou je duša, duch), v mágii. Prvé divadelné prejavy rozvíjajú sa v tom istom čase ako náboženské obrady, ceremónie a kulty. Popri tzv.

kultických divadelných prejavoch existovali aj nekultické, čiže svetské, ktoré majú svoj pôvod v hre, v živelných ľudových slávnostiach. Pozostatkom prvých sú aj u nás ešte jestvujúce napríklad chodenie s Morenou, chodenie s Betlehemom a pod. Pokračovaním druhých sú napríklad karnevaly.

2. Grécke antické divadlo

Epocha antického divadla, v ktorom malo grécke divadlo vedúcu úlohu, trvala približne 1000 rokov – asi od roku 500 pred n.l. až do konca historického staroveku 476 n.l. Pôvod gréckeho antického divadla treba hľadať v náboženských obradoch, ktoré súviseli so striedaním ročných období. Priestor okolo oltára bol zárodkom prvého divadelného priestoru (javiska). Z priestoru, kde tancoval chór, vyvinula sa orchestra a okolo nej sa utváral amfiteatrálny kruh pre divákov. Takto utváraný primitívny divadelný priestor sa postupne zdokonaľoval, ale jeho základná schéma zostala zachovaná. Súčasťou antického amfiteátra je vlastné do polkruhu stupňovito usporiadané hľadisko – amfiteáter, ktoré pojalo aj niekoľko tisíc divákov (napríklad v Aténach až 14000). Ďalej z pohľadu diváka vidíme najnižšie položenú orchestru, za ňou je budova scény (po grécky skéné) s proscéniom (po grécky proskenion), na ktorom sa hralo. Oponu Gréci nepoznali.
Antické grécke divadlo a dramatika zaznamenali najväčší rozvoj v 5. stor. pred n.l. za vlády Perikla, štátnika renesančného typu, ktorý vládol v rokoch vrcholného obdobia gréckych politických dejín.

Aischylos (asi 525-456 pred n.l.)
Prvý veľký grécky tragik, presvedčený stúpenec demokracie a hlásateľ myšlienok pokroku. Jeho dielo odráža hlavné historické tendencie svojej doby a zmeny spoločenského a morálneho systému. Nachádzame v ňom silné protiindividualistické tendencie, ideály harmonického spojenia záujmu jednotlivca so záujmom obce a myšlienky o nutnosti podriadenia sa vyššiemu zákonu, zákonu bohov, ktorí stoja nad štátom a chránia ho. Z jeho tvorby sa zachovalo sedem diel: Prosebnice, Peržania, Siedmi proti Tébam, Pripútaný Prometeus a trilógia Oresteia, ktorú tvoria drámy Agamemnon, Obetnice a Eumenidy.

Sofokles (asi 496-406 pred n.l.)
Najvýznamnejší a najslávnejší grécky autor tragédií. Aktívne sa zúčastňoval na politickom a náboženskom živote obce a udržiaval priateľské vzťahy s vladárom Periklom. Idey stelesnené v Sofoklových drámach odrážali racionalizmus a individualizmus, posilnený vplyvom sofistiky. Vo svojich drámach obhajoval starý náboženský a morálny základ gréckeho štátu. Vytvoril nesmrteľné typy, heroické postavy nadčasovej estetickej a mravnej hodnoty.

Z jeho bohatej tvorby sa zachovalo sedem tragédií: Aias, Antigona, Elektra, Vládca Oidipus, Trachiňanky, Filoktetes a Oidipus na Kolóne.

Euripides (asi 480-406 pred n.l.)
Tretí najvýznamnejší dramatik antického Grécka. Myšlienkovo, umelecky i z hľadiska formálnej výstavby jeho diel, bol novátorom. Kládol dôraz na psychologickú účinnosť jednotlivých scén, obmedzil rozsah zborových častí, ktoré už neboli tak bezprostredne zviazané s dejom a posilnil v nich živel lyrický. Euripidove diela sústredili pozornosť na indivíduum a prenikali do vnútra človeka. Hrdinovia mýtov v jeho dielach zostupujú z heroických výšin a stávajú sa prostými ľuďmi. Dramatický básnik ich predstavuje v sile i slabosti. Jeho najvýznamnejšími dielami sú Medeia, Ifigénia v Tauride, Ión, Trójanky, Prosebnice, Elektra a iné.

Aristofanes (asi 450-388 pred n.l.)
Najväčší antický grécky autor veselohier. Z jeho bohatého diela (44 hier) sa zachovalo 11 komédií, z ktorých najznámejších sú: Osy, Žaby, Vtáci, Oblaky, Lysistrata. Komédiami útočil na mnohé stránky politického, kultúrneho a sociálneho života obce. Svojou bezprostrednosťou a ostrým vtipom, odvahou a nespútanosťou, fantáziou i slovnou virtuozitou dokáže upútať dodnes a súčasné divadlá ho často uvádzajú, prípadne sa od jeho námetov odrážajú a jeho hry aktualizujú. Aristofanove satiricky útočné komédie sa mohli uvádzať v čase upevňovania demokracie v starom Grécku.

3. Rímske antické divadlo

Na antické divadlo v starom Ríme mala silný vplyv grécka kultúra a vzdelanosť. Divadelné produkcie boli v podstate imitáciami a úpravami tých tragédií a komédií, ktoré dali svetovej kultúre do vena Gréci. Podstatu scénických predstavení prevzali Rimania z kultúry Etruskov, konkrétne z ich pohrebných obradov. Na rozdiel od Grécka, funkcia divadla v starom Ríme bola viac zábavná. Rímske divadlo malo pôdorys kruhu, v ktorom bola časť oddelená pre divákov (cavea) od časti pre hercov (javisko a budova za javiskom). Zo známejších divadiel, ktoré prešli do divadelnej histórie ako vzory klasického rímskeho divadla boli stavby Pompeiovho divadla, ďalej divadlo Marcellovo, kde vyrástli najslávnejší autori, spadá do posledných desaťročí pred n.l. Najznámejšími dramatikmi antického rímskeho divadla sú Plautus a Seneca.

4. Stredoveké divadlo

Prvé cirkevné koncily vyobcovali z cirkvi hercov, ale divadlo ako spoločenský fenomén neprestalo jestvovať. Stredoveké divadlo, divadlo doby univerzálneho kresťanského náboženstva, vzniklo práve zo zdrojov tohto náboženstva a priamo v jeho lone – v kostole. Vo všeobecnosti delíme stredoveké divadlo na svetské a cirkevné.

Svetské nadväzuje na historickú kontinuitu divadelných prejavov a divadlo cirkevné má svoj pôvod v liturgii a v cirkevných obradoch. Divadlo v stredoveku vytvárajú liturgické drámy, od 13. storočia náboženské hry, najskôr hry zázračné (tzv. mirákulá) a mystériá, ktoré boli veľkolepými a nákladnými divadelnými útvarmi stredoveku. Svetské divadlo stredoveku má svoj pôvod v starých pohanských zvykoch, zachovaných na mnohých miestach až podnes (vítanie jari, stavanie májov a pod.).

5. Talianske renesančné divadlo a commedia dell‘arte

Talianske divadlo v 14. až 16. storočí je organickou súčasťou celkového filozofického, myšlienkového a umeleckého prúdenia tej epochy európskej civilizácie, ktorú v súhrne nazývame humanizmom a renesanciou. Talianska renesancia bola silná predovšetkým vo výtvarnom umení. Pre divadlo to malo veľký význam. V období talianskej renesancie totiž vznikla moderná divadelná budova, ktorú potom barok dopracoval do formy, s ktorou sa pri stavbe divadelných budov stretáme ešte aj v súčasnosti. Klasickým príkladom talianskej renesančnej divadelnej budovy je Teatro Olympico vo Vicenze. V období talianskej renesancie boli položené základy pre profesionalizáciu hereckého stavu. Hoci dráma v tomto období nezaznamenala výrazný pokrok, divadelné umenie v jeho ostatných zložkách, najmä v rovine hereckej a výtvarnej zaznamenalo veľký úspech. Z dramatikov tejto epochy sú najznámejší Ariosto, Pietro Aretino, Lorenzino de Medici, no najmä Niccolo Machiavelli a jeho renesančne sýta komédia Mandragora.
Pod pojmom commedia dell‘arte rozumieme improvizované divadelné produkcie, predvádzané kočujúcimi hereckými spoločnosťami, ktoré sa vyvinuli do ustálenej podoby v 16. storočí. Korene commedie dell‘arte siahajú do dávnoveku, k prvým ľudovým divadelným prejavom, k jokulátorom, žonglérom, jarmočným vyvolávačom a hercom buffonád.
V období renesancie, teda v čase nezvyčajne žičlivom aj pre ľudový divadelný prejav, vyústili tieto tradície do vykryštalizovaného tvaru commedie dell‘arte, do ľudového divadla bezprostrednej zábavy, improvizácie a okamžitého nápadu. Herci commedie dell‘arte predstavovali ustálené komediálne typy a vystupovali pod menami ako Pantalone, Dottore, Capitano, Zanni, Arlecchino, Colombina, Brighella, Pulcinella a i. Literárne doviedli commediu dell’arte k vrcholu Carlo Goldoni a Carlo Gozzi, bolo to však už na sklonku jej existencie.

6. Anglické alžbetínske divadlo

Dynamický rozvoj divadla v Anglicku sa začína v rokoch vlády Alžbety I. (1558-1603), podľa nej označujeme toto obdobie ako alžbetínske.

Je súčasťou európskeho renesančného pohybu a patrí medzi najslávnejšie v celej divadelnej histórii. Jej najžiarivejším výrazom je duch Shakespearovho génia, ktorého táto doba zrodila a ktorý svojím dielom vyjadril jej základnú charakteristiku, teda vášnivý vitalizmus a tragickú protirečivosť. Divadlo sa v tejto dobe stalo okrem iného aj účinnou politickou tribúnou. Ťaženie mocných proti liberalistickým tendenciám divadla našlo ochranu u kráľovnej Alžbety. Vďaka jej ochrane divadla a jeho tvorcov zjavuje sa na doskách vtedajších divadiel celá plastickosť času – s bláznami, obchodníkmi, zhýralcami, ale aj kráľmi, ktorí sú vždy zamiešaní do krutých a krvavých dejov. Táto doba sa vyznačuje nadprodukciou dramatikov, hercov a divadelných budov. Medzi najvýznamnejších dramatikov obdobia alžbetínskeho divadla patrili o.i. Thomas Kyd, Christopher Marlowe, Thomas Heywood, no nadovšetko Wiliam Shakespeare.

William Shakespeare (1564-1616)
Najväčší anglický dramatik a básnik všetkých čias a najväčší svetový dramatik vôbec. Jeho dielo vyjadruje nielen základnú charakteristiku doby, v ktorej žil a tvoril, ale aj hodnoty všeobecne platné a nadčasové. Bol to vášnivý vitalizmus, tragická protirečivosť, mysliteľská hĺbka, spontánne opájanie sa radosťami života, prudkosť lásky a nenávisti, krvismilnosť a otcovraždy, kypiaci život s celou škálou jeho prejavov. Z takmer polstovky jeho drám, tragédií a komédií sú najznámejšie: Hamlet, Kráľ Lear, Othello, Romeo a Júlia, Macbeth, Sen noci svätojánskej, Kupec benátsky, Skrotenie zlej ženy, Veselé panie v Windsoru, Richard III., Július Caesar, Búrka a iné.

7. Divadlo španielskeho baroka

Koncom pätnásteho storočia a v šestnástom storočí nastal nebývalý rozvoj divadelného umenia, zažiarila hlboká originalita španielskeho ducha a urobila z tohoto obdobia, nazývaného zlatým storočím, jednu z najslávnejších kapitol svetového divadla. Lope de Vega (1562–1635), Tirso de Molina (1584-1648) a Pedro Calderon de la Barca (1600-1681) – to sú tri vrcholy a tri piliere španielskeho zlatého storočia. Z hľadiska divadelnej histórie sú to traja najvýraznejší predstavitelia barokovej divadelnej kultúry. Ich dielo vyrastalo zo španielskej pôdy a klímy posledných rokov pätnásteho storočia, sú nositeľmi originálnych znakov barokového umenia, založeného na rozvinutom kulte formy. Barok je poslednou veľkou kultúrnou syntézou, v ktorej sa bojovne a polemicky uplatnila inšpirácia kresťanského univerzalizmu. V dramatických dielach tejto doby striedala sa komika s tragikou a všednosť so vznešenosťou.

8.

Divadlo francúzskeho klasicizmu

Ide o éru francúzskeho divadla v závere 17. storočia. Klasicizmus v divadle tejto doby charakterizuje prísne zachovávanie pravidiel jednoty miesta, času a deja. Dramatický príbeh sa mal odohrávať na jednom mieste, počas jedného dňa a mal byť súvislý, bez odbočiek, alebo skokov. Jednotlivé dejstvá mali byť symetrické a rovnako dlhé a každé dejstvo malo mať približne rovnaký počet veršov. V dejstve mal byť najmenej jeden veľký výstup. Pri komédiách mala byť vždy posledná scéna najzábavnejšia. Dramatici viac pozornosti venovali dramatickému napätiu hry, ktorá prestala byť iba prostým rozprávaním. Definitívne sa upustilo od používania chóru. Dialógy a monológy preferovali lyrickosť a umožňovali, aby sa v hrách zaskveli herci. Prvým najväčším tvorcom francúzskeho divadelného klasicizmu je Pierre Corneille (1606-1684). Jeho vrcholným dielom je Cid. Je to oslava ľudskej vôle, demonštrovaná na konflikte lásky a povinnosti. Žiakom a obdivovateľom Corneilla bol Jean Racine (1639-1699), ktorého inšpirovala grécka tragédia. Jeho génius sa zaskvel v plnom svetle v tragédi Berenice a Faidra.

Molière, vl. menom Jean Baptiste Poquelin (1622-1673)
Najznámejším dramatikom francúzskeho klasicizmu bol komédiograf Molière so svojím univerzálnym a komplexným dramatickým dielom. Medzi celou plejádou francúzskych dramatikov svojej doby zaujíma výnimočné miesto. Jeho dielo má nadčasovú hodnotu a podnes patrí medzi najviac uvádzaných dramatikov v divadlách na celom svete. Molièrovo dielo ako celok sa vyznačuje dokonalou univerzálnosťou. Naplno sa tu rozvinul génius divadla, čoho svedectvom je kompletný rad majstrovských diel, vyznačujúcich sa prenikavou schopnosťou pomenovať typické ľudské vlastnosti a povahové znaky (napr. lakomstvo, pokrytectvo, závisť, lásku). Molièrovo dielo ako celok vyznačuje sa aj ostrou spoločenskokritickou tendenciou a vo svojom čase ho označovali za „satirika a kritika v službách kráľa“. Tým kráľom, ktorý ho zobral do ochrany, bol Ľudovít XVI. Z Molièrových najznámejších hier uvedieme niektoré, aj na Slovensku najčastejšie hrané: Don Juan, Škola žien, Lakomec, Tartuffe, Mizantrop, Zdravý nemocný, Scapinove šibalstvá.

9. Veľké osobnosti európskeho divadla 18. a 19. storočia

Carlo Goldoni (1707-1793)
Je reprezentantom obdobia, keď sa na Apeninskom polostrove vo výraznej podobe prejavovala túžba po duchovnej a národnej slobode, po zjednotení stále rozkúskovaného Talianska a prebudenie národného cítenia.

Prenikavý pozorovateľ života v jeho najrozmanitejších prejavoch je reprezentatívnou osobnosťou z hľadiska ducha svojej doby. Goldoni bol predovšetkým majstrom zápletky a svojráznym moralistom, „veselým kazateľom“ - ako ho prezývali. Je autorom veľkého počtu komédií, ktoré charakterizuje ľudovosť, zdravý a šťavnatý realizmu. Inšpiračným zdrojom jeho tvorby boli neraz libretá kočovných skupín commedie dell’arte. Goldoniho ambíciou bolo tento typ ľudového divadla ďalej rozvíjať o nové charakteristiky, ktoré sa napájali zo životnej reality. Z najznámejších a doteraz stále často uvádzaných Goldoniho komédií zaznamenajme: Sluha dvoch pánov, Benátska vdovička, Mirandolína, Kaviarnička, Vejár, Dobrosrdečný frfloš, Poprask na lagúne, Zhýralý lakomec. Niekoľko hier napísal počas svojho parížskeho pobytu pre Comédie Française.

Carlo Gozzi (1720-1806)
Tvoril približne v tom období ako Carlo Goldoni, ale na rozdiel od neho je menej ľudový a smeruje skôr k abstraktnej poetickosti k básnivému a básnickému divadlu. Gozzi ako duch briskný, plný fantázie a obratný vo využívaní hravých „lazzi“ dosiahol triumfálny úspech svojimi desiatimi rozprávkami (fiabe), napísanými v rokoch 1761-1765, ktorými udržiaval v činnosti talianske divadelné spoločnosti, najmä skupinu harlekýna Sacchiho. Jeho najznámejšou hrou je Princezná Turandot, ktorú preložil už Schiller, uvádzal Vachtangov v Moskve a Copeau v Paríži a Puccini podľa tejto predlohy napísal známu rovnomennú operu. U nás sa zavše hrá aj Gozziho hra Kráľ jeleň.

Pierre-Augustin Beaumarchais (1732-1799)
Vo Francúzsku 18. storočia je zakladateľom ľudového divadla, dostupného najširším vrstvám, pritom divadla umelecky cenného a myšlienkovo podnetného. Už vo svojej prvej dráme Eugénia ukázal, ako mu záleží na tom, aby sa využili všetky možnosti divadelnej scény: koncipuje svoje hry tak, aby sa dali hrať, javiskovo uvádzať, aby boli akčné a nie ako dovtedy statické a recitatívne. Preslávili ho najmä dve hry, podnes často uvádzané: Sevillský barbier (uvádzaný aj ako Barbier zo Sevilly) a Figarova svadba. Podľa prvej skomponoval operu Rossini, podľa druhej Mozart. Ten typ drám, ktoré písal Beaumarchais, pomáhali neskôr uskutočňovať ideály francúzskej revolúcie z roku 1789. Revolúcia sa totiž o divadlo intenzívne zaujímala, pretože začínalo byť príťažlivé pre všetky vrstvy spoločnosti.

Victor Hugo (1802-1885)
Najväčší francúzsky románopisec, básnik a dramatik 19. storočia. Jeho dielo stelesňovalo silný prúd pokrokového romantizmu.

Pre jeho divadelné hry je príznačné, že ich charakterizujú výrazné realistické tendencie. Romantizmus vniesol do divadla slobodu a pestrosť, porazil neživotný klasicizmus, definitívne prebojoval intenzívny návrat k Shakespearovi. Práve dráma Victora Huga Cromwell, ako aj jej slávny predhovor, bola prvou veľkou manifestáciou francúzskeho romantizmu. V predhovore k tejto hre je definovaná celá romantická poetika drámy a divadla. Jej podstatou je demokratizácia slovníka i skladby hier a miešanie žánrov podľa vzoru Shakespearových hier. Druhým slávnym a podnes uvádzaným dramatickým dielom Victora Huga je Hernani. V tejto hre bolo v podstate všetko nové. Obsah, štruktúra i štýl. Dráma Hernani mala vo svojom čase význam manifestu. Johann Wolfgang Goethe (1749-1832)
Tento génius, považovaný za najväčšieho básnika všetkých čias, sa venoval aj dráme a divadlu. Ako dramatik je známy hrami Egmont, Torquato Tasso a Ifigénia. Najväčším jeho dramatickým dielom je dramatická báseň Faust, na ktorej pracoval šesťdesiat rokov. Toto dielo je esenciou Goetheho životnej múdrosti. Faust odráža tri storočia vnútorných zápasov v Nemecku a v tomto monumentálnom diele veľkí svetoví duchovia divadla, literatúry a filozofie nasledujúcich storočí odkrývajú stále nové krásy a nachádzajú v ňom nadčasové hodnoty.

Friedrich Schiller (1759-1805)
Jeho dramatické dielo spadá do obdobia pôsobenia hnutia známeho pod názvom Sturm und Drang. Toto hnutie zvýrazňovalo predrevolučnú európsku náladu a bolo predzvesťou romantizmu. Schiller už vo svojich prvých dielach (Brutus, Catilina) ukázal zmysel pre mravné problémy, ktoré ho potom zamestnávali trvalo. Hovorilo sa o ňom ako o autorovi divadla, ktoré musí byť predovšetkým mravnou inštitúciou. Pod vplyvom hnutia Sturm und Drang napísal drámy Zbojníci a Don Carlos, v druhom období, keď udržiaval priateľské vzťahy s Goethem, napísal hry Viliam Tell, Úklady a láska, Panna Orleánska, Mária Stuartová.

Heinrich Kleist (1777-1811)
Patril medzi dramatikov obdobia nemeckého romantizmu 19. storočia (L. Tieck, Z. Werner, Ch. D. Grabe). V diele tohto významného dramatika, prudkého, nepokojného a rozjatreného človeka, ustavične sa prelína romantizmus s realizmom. Kleistovo dramatické dielo prenikavo odráža osobnú drámu umelca, ako aj dramatickosť jeho doby. Najznámejšou hrou je Rozbitý džbán. Táto veselohra pripomína najlepšie Molièrove komédie a Wieland ju porovnával so Shakespearovými a Aischilovými hrami.

Známa je aj Kleistova adaptácia Molièrovej hry Amphytrion a podľa vzoru francúzskej klasickej tragédie napísal Princa homburského

Oscar Wilde (1854-1900)
Írsky spisovateľ a dramatik, ktorý od základov obnovil pomaly umierajúcu anglickú veselohru. Jeho dramatickú tvorbu charakterizuje humor plný paradoxov, konverzačná ľahkosť, intelektuálny pôvab a zriedkavý pozorovací dar. Hry ako Salome, Vejár pani Windermerovej, Je dôležité mať filipa sa neustále vracajú do repertoárov divadiel. Sú nemilosrdnou pitvou mravov anglickej spoločnosti a kritikou ideí, ktoré v týchto hrách praktizujú ich hrdinovia. Oscar Wilde vyznáva zmyslový estetizmus a hoci ho jeho doba zavrhovala pre svojskú amorálnosť, mal prenikavý vplyv na rozvoj európskej dramatiky.

George Bernard Shaw (1856-1950)
Jeho dielo presahuje už hlboko do 20. storočia. Hral významnú úlohu nielen v divadelnom živote, ale aj v literatúre a politike, a to vďaka neobyčajnej iskrivosti intelektu, svojskému rukopisu i najrozličnejším prejavom svojho originálneho génia. Vo svojom diele odhaľoval spoločenské neresti ako máloktorý iný dramatik. Nenávidel pokrytectvo vo všetkých podobách a ako muž ušľachtilej povahy prejavoval neustálu starostlivosť o osud človeka a spoločnosti. Napádal náboženské pokrytectvo, meštiactvo vo všetkých jeho prejavoch, puritánstvo a snobizmus. Napísal asi päťdesiat hier s najrozmanitejšími námetmi a takmer vo všetkých žánroch. Jeho najčastejšie uvádzané hry sú Svätá Jana, Dom zlomených sŕdc, Pygmalion (na základe tejto hry vznikol legendárny muzikál My Fair Lady), Salón pani Warrenovej, Cézar a Kleopatra, Androkles a lev. 10. Ruské divadlo v 18. a 19. storočí

Vo vývine ruského divadla (jeho dejiny siahajú až do 12. storočia) zohrali v 18. storočí významnú úlohu statkári, ktorí zostavovali zo svojich poddaných divadelné skupiny. Nevoľnícke divadlo má významný zástoj v dejinách ruského divadelníctva. Za Kataríny II. zriadili v roku 1779 hereckú akadémiu. Z nevoľníckych hereckých skupín zakladali na vidieku verejné divadlá. Veľmi dobrá Stolypinova nevoľnícka divadelná spoločnosť sa stala základňou pre prvú veľkú ruskú národnú scénu – moskovské Malé divadlo (1824). Ruské divadelníctvo najmä vďaka svojmu hereckému zázemiu a profesionálnej divadelnej technike bolo pripravené prijímať prvé originálne plody národnej realistickej dramatiky: napríklad diela Gribojedova, Gogoľa, Ostrovského. Významnú úlohu v dejinách ruského divadla zohral dramatik A. N. Ostrovskij, ktorý vypracoval pre cára Alexandra III. návrh na vytvorenie Národného divadla a v roku 1884 sa stal divadelným riaditeľom v Moskve. V poslednom desaťročí 19.

storočia prichádzajú do popredia ruského divadla najmä tri veľké mená: režisér Stanislavskij a spisovatelia Čechov a Gorkij.

Anton Pavlovič Čechov (1860-1904)
Najznámejší a na európskych i amerických divadelných scénach dosiaľ najčastejšie uvádzaný ruský dramatik. Spolu s klasikom divadelnej réžie K. S. Stanislavským sa podieľal na vytváraní legendárnej slávy Moskovského umeleckého divadla (MCHAT). V tomto divadle mali premiéru jeho hry v Stanislavského réžii a v stvárnení významných ruských hercov. Čechov vniesol do dramatickej tvorby nový tón: príbehy jeho hier sú len zámienkou, podnetom pre ponor do vnútra ľudskej psychiky, do jej dramatickosti. Čechovove hry umožňujú rozmanitý režijný výklad, sú inšpiráciou pre divadelnú i hereckú fantáziu a na ich pôdoryse je možné vystavať silnú výpoveď o živote a spoločnosti. Jeho hry sú zdanlivo sústredené na všedné, banálne veci a vzťahy, ale v podstate sú kritikou tejto banality a zámienkou pre vyslovenie svedectva o najskrytejších záhyboch ľudskej duše. Najčastejšie uvádzané hry A. P. Čechova sú Ujo Váňa, Tri sestry, Čajka, Ivanov, Višňový sad.

11. Európske divadelné avantgardy 20. storočia

Pod divadelnými avantgardami rozumieme reformné divadelné hnutie prvých desaťročí 20. storočia, a to najmä vo Francúzsku, Nemecku, Rusku, Poľsku a v Čechách, ale aj na Slovensku. Jeho podstatou bola opozícia proti dovtedy zaužívanej divadelnej konvencii, založená väčšinou na tzv. iluzívnom divadle (keď sa na javisku predstieralo akoby sa veci odohrávali v skutočnosti). Avantgardní divadelníci (väčšinou to boli vzdelaní a rozhľadení invenční režiséri) chceli divadlu prinavrátiť jeho druhovú svojbytnosť a považovali divadlo za samostatný druh umenia, ktorý je schopný len divadelnými prostriedkami vytvoriť novú estetickú kvalitu.
Predstaviteľmi divadelnej avantgardy vo Francúzsku boli Charles Dullin (autor princípu tzv. komplexného divadla), Louis Jouvet (vyznačoval sa novým pohľadom na klasické texty), Gaston Baty (v divadelnej réžii exponoval výtvarnú znakovosť) a Georges Pitoeff (inscenoval hry na rozmedzí realizmu a symbolizmu).
Medzi najvýznamnejšie zjavy ruskej divadelnej avantgardy patrí trojica – Vsevolod Mejerchoľd, Alexander Tairov a Jevgenij Vachtangov, ktorí posunuli divadelné myslenie 20. storočia vpred predovšetkým s úmyslom, aby sa navrátila divadelnému umeniu jeho osobitosť a neopakovateľnosť. Objavili divadelné tvárne postupy, ktoré neboli podnes prekonané.
V Nemecku boli významnými divadelnými reformátormi Max Reinhardt a ľavicovo orientovaní Erwin Piscator a Bertolt Brecht, v Poľsku Leon Schiller. Predstaviteľmi českej divadelnej avantgardy boli Jindřich Honzl (spolupracoval s Janom Werichom a Jiřím Voskovcom), E. F.

Burian a Jiří Frejka. Všetci traja, každý svojím spôsobom sa pokúsili o reformu českého divadelníctva, o prebudovanie jeho zastaranej organizačnej štruktúry meštiackeho balastu. Zanechali po sebe aj teoretické práce. Poučení najmä ruskou, nemeckou a českou divadelnou avantgardou na Slovensku tieto tendencie vo svojej režijnej práci uplatňovali Viktor Šulc a Ján Jamnický (prvý v 30. a druhý v 40. rokoch).

12. Začiatky divadelníctva na Slovensku

Rozmanité formy divadelného prejavu na území Slovenska (divadlo činoherné, spevoherné, bábkové, tanečné ai.) úzko súviseli so spoločenským, hospodárskym a politickým vývinom na tomto teritóriu. V stredoveku prevládala u nás, tak ako inde v Európe, univerzálna latinská kultúra, a divadlo sa teda sprvu hralo iba v latinčine. S príchodom renesancie však už začali do hry hercov prenikať aj jazykové prvky domáceho obyvateľstva. Popri divadelných aktivitách slovenského etnika rozvíjali sa tu aj inonárodné divadelné kultúry, najmä nemecká a neskôr, od 18. storočia, aj maďarská. Dokonca privilegované postavenie vedúcich spoločenských vrstiev týchto národností vo vzťahu k slovenskému obyvateľstvu, napríklad v bývalých stredovekých kráľovských a banských mestách, zaručovalo inonárodnému divadlu uprednostnené postavenie voči slovenským divadelným prejavom. Aj z tohto dôvodu je ťažké si predstaviť vývin a tradície slovenského divadelníctva bez dotyku s inonárodným divadlom. Charakteristickou črtou slovenského divadelníctva už v období feudalizmu, ale najmä v nasledujúcich spoločenských formáciách, prakticky až do roku 1918, bola jeho reakcia na národnostný a sociálny útlak. Z pohľadu historického vývinu prvými šíriteľmi divadelnej kultúry na našom území v období 10.-15. storočia n.l. boli domáci potulní speváci, tanečníci, hudobníci, artisti, rozprávači, žongléri či mímovia, ktorí sa v starých latinských listinách z tohto obdobia označujú ako igrici, čo je slovo staroslovienskeho pôvodu. Inými najstaršími divadelnými prejavmi boli rozmanité magické obrady, prevzaté ešte z predkresťanského obdobia. Svedčia o tom mnohé obrady, ktoré prakticky až do súčasnosti, hoci v značne modifikovanej podobe, sa zachovali a medzi ktoré patrí napríklad jarné vynášanie Moreny, svadobné a pohrebné obyčaje, chodenie s Turoňom, fašiangové veselice s maskami a iné. Tieto obrady charakterizovali viaceré divadelné prvky.

Niektoré z nich pozostávali napríklad z premeny prostredníctvom masky alebo preoblečenia.
S kresťanstvom sa na našom území, podobne ako v susedných krajinách, objavuje chodenie troch kráľov, ako aj už zložitejšie organizovaný fenomén veľkonočnej a vianočnej náboženskej hry, ako súčasti cirkevnej liturgie týchto sviatkov. Jedným z materiálnych svedectiev tohto druhu divadelných prejavov je drevený gotický Boží hrob na kolieskach z konca 15. storočia, pôvodne umiestnený v kostole v Hronskom svätom Beňadiku, kde ho slovenskí benediktíni využívali pri veľkonočných mystériách. V 19. storočí bol dočasne prevezený do ostrihomského Kresťanského múzea v Maďarsku, kde sa nachádza podnes. Vo viacerých slobodných kráľovských mestách pod hegemóniou nemeckého patriciátu (Bardejov, Bratislava) uvádzali sa veľkonočné hry o utrpení, umučení a zmŕtvychvstaní Krista Pána. Charakteristickou črtou stredovekých mystérií bola aktívna herecká účasť mešťanov a veľké publikum. Hrávali sa v chrámoch, neskôr pred nimi, na námestiach miest.
Pre obdobie humanizmu a renesancie (16. a 17. storočie) je charakteristické uvádzanie tzv. školských hier a to v mestských školách, ale aj vo vyšších stupňoch škôl, na ktorých sa vyučovalo po latinsky. Išlo najmä o uvádzanie starorímskych dramatických textov, napríklad Senecových tragédií či Pautových a Terentiových komédií na školských javiskách, ako súčasti zdokonaľovania sa v latinskom jazyku. Neraz do uvádzania týchto hier prenikali aj dialógy v reči ľudu. Jadrom obecenstva týchto hier boli učitelia, rodičia, patróni školy a zámožní mešťania. Školské hry sa na Slovensku hrávali v Bardejove, Prešove, Kremnici, Trnave a v iných významnejších mestách. 13. Prví slovenskí dramatickí autori

Popri nemeckej a maďarskej hegemónii v tomto období, sú svedectvá, že niektorí vzdelanci slovenského pôvodu, najmä Pavel Kyrmezer a Juraj Tesák Mošovský, si uvedomovali popri význame samotného školského divadla aj možnosti jeho širšieho pôsobenia. Ich hry síce vznikali v českom prostredí, kde pôsobili ako kňazi, resp. učitelia, ale pri vzniku ich hier, všeobecne vysoko hodnotených a podnes uvádzaných spolupôsobili aj reminiscencie na život a reálie ich slovenskej domoviny. Najznámejšími divadelnými predlohami Pavla Kyrmezera je Komedia česká o bohatci a Lazarovi (1566) a Komedia nová o vdově (1573). Slovenský dramatik tých čias Juraj Tesák Mošovský zobrazil biblický námet v hre Ruth (1604).

14. Prvý veľký rozmach divadla na Slovensku

V období baroka a klasicizmu (17. a 18. storočie) malo pre vývin v tejto oblasti veľký zástoj jezuitské divadlo. Kvantitatívne bolo neobyčajne rozšírené a zachovalo sa o ňom aj veľké množstvo údajov. Centrom toho divadla bola Trnava, kde v roku 1636 založili univerzitu.

Od roku 1601 až po rok 1773, keď Jozef II. napokon zrušil jezuitskú reholu, sa uskutočnilo v Uhorsku vyše 10000 jezuitských školských predstavení, z toho väčšina na rozvinutejšom, terajšom území Slovenska (Trnava, Skalica, Bratislava, Trenčín, Košice, Spišská Kapitula, Prešov a inde). Podobne ako divadlo vo vtedajších protestantských školách, aj jezuitské divadlo čerpalo námety z biblie, z histórie, zo života svätcov, ale – hoci zriedkavo – aj z vtedajšej súčasnosti.
Začiatky svetského divadla sa črtali na Slovensku v 17. storočí už veľmi zreteľne a najmä nemecké hudobné, ale aj činoherné divadlo nadobúdalo pevnejšie organizačné formy, čo sa potom výrazne prejavilo v nasledujúcom storočí. Približne od polovice 18. storočia sa hrávalo divadlo – najmä v Bratislave a čiastočne aj v Košiciach – pravidelne. V Bratislave ožil divadelný ruch najmä za vlády Márie Terézie (1740-1780). Hrávali tu talianske operné spoločnosti, ktoré uvádzali vážnu operu, aj novoneapolskú operu buffu (ide o komickú spevohru) a tiež nemecké činoherné súbory. Pri Michalskej veži v tom čase postavili drevenú divadelnú budovu a činohru hrávali v podnes stojacom dome Grünes Stübel na Zelenej ulici. Roku 1776 postavili v Bratislave novú murovanú divadelnú budovu a podobnú postavili aj v Košiciach v roku 1789. Obidve stáli na miestach terajších divadelných budov. Vo viacerých kaštieľoch na našom území boli aj súkromné šľachtické divadlá, niektoré podnes zachované (Hlohovec, Ivanka pri Dunaji, Dolná Krupá, Palárikovo, Betliar a inde).
Z prvej polovice 18. storočia pochádzajú prvé svedectvá o bábkovom divadle na Slovensku.

15. Divadlo v období národného obrodenia

Začiatky slovenskej svetskej drámy, ale už aj organizovaného a uvedomelého divadelného prejavu pozorujeme od 19. storočia. Autormi prvých významnejších dramatických prác na začiatku storočia boli Juraj Palkovič (Dva buchy a tri šuchy) a Štefan Petruš (Rajnoha, zbojnícky hajtman). Sústavné a kontinuitné začiatky novodobej slovenskej dramatiky a divadla s istým organizačným základom sú späté s menom Jána Chalupku (1791-1871). Práve Chalupkovu hru Kocúrkovo uviedol zakladateľ a organizátor prvého slovenského divadelného súboru Gašpar Fejérpataky-Belopotocký a to v Liptovskom svätom Mikuláši v roku 1830. Bol to začiatok súvislého radu ochotníckych divadelných predstavení v reči ľudu zrozumiteľnej (vtedy to bola ešte slovakizujúca čeština), a teda aj začiatok novodobej slovenskej divadelnej kultúry.

Na divadelné aktivity Belopotockého v Liptovskom svätom Mikuláši nadviazali potom ďalšie slovenské mestá (Nemecká Lupča, Zvolen, Martin, Brezno, Banská Štiavnica, Myjava, Modra, Sobotište, Smolník a iné, ba dokonca aj Pešť, kde bol iniciátorom predstavení tamojších Slovákov sám Ján Kollár). Táto divadelná aktivita, ktorá sa rozvíjala na ochotníckom základe až do roku 1918, vytvára najvlastnejší predmet slovenských divadelných dejín tohto obdobia, ktorému hovoríme aj národné obrodenie.
V štyridsiatych rokoch 19. storočia pridávali sa k týmto úsiliam iniciatívne aj príslušníci štúrovskej generácie, ktorí nazerali na divadelnú činnosť ako na súčasť svojho národnobuditeľského a ľudovýchovného programu. Štúrovská študujúca mládež miestami spolupracovala aj s predstaviteľmi staršej buditeľskej inteligencie. Napríklad v Sobotišti založili v roku 1841 divadelný spolok, Slovenské národné divadlo nitrianske, kde s príslušníkmi štúrovskej generácie na čele s brezovským kaplánom Jozefom Miloslavom Hurbanom spolupracoval učiteľ a ľudovýchovný pracovník Samuel Jurkovič. V rokoch 1845-1846 vyvíjali v Levoči intenzívnu činnosť študenti, ktorí sem prišli po vynútenom odchode Ľudovíta Štúra z bratislavského lýcea. Repertoár vtedajších ochotníckych súborov sa skladal z českých hier, z hier slovenských autorov, ako aj z prekladov významných diel svetovej dramatiky. Najčastejšie hrávaným pôvodným autorom tohto obdobia bol Ján Chalupka. Okrem Kocúrkova uvádzali sa aj ďalšie jeho veselohry a frašky, ktoré útočili na tienisté stránky vtedajšieho života, hlavne na zápecníctvo a odrodilstvo. Inými autormi tohto obdobia boli Jakub Grajchmann, Mikuláš Štefan Ferienčík, Janko Matuška, Mikuláš Dohnány či Viliam Paulíny-Tóth.

16. Centrá slovenského ochotníckeho divadla

Bezprostredne po revolučných rokoch 1848-1849 nastal všeobecný útlm divadelnej aktivity. Divadlo sa v päťdesiatych rokoch 19. storočia hrávalo len sporadicky napríklad v Banskej Štiavnici, Brezne, Nemeckej Ľupči či Ratkovej. Až po páde Bachovho absolutizmu mohli naši národovci založiť v Martine Maticu slovenskú (1863) a zriadiť tri gymnáziá so slovenskou vyučovacou rečou, čo vytvorilo priaznivejšie podmienky aj pre rozmach divadelných aktivít. Najvýznamnejšími divadelnými centrami tohto obdobia boli Martin, Liptovský Mikuláš a Revúca. Divadelná aktivita bola aj na západnom Slovensku, na Orave a Horehroní. Ústredným dramatikom tohto obdobia bol Ján Palárik (1822-1870), ktorý nadviazal na tradíciu Chalupkovho kocúrkovského prostredia (jeho najčastejšie hrávané komédie sú Inkognito, Drotár a Dobrodružstvo pri obžinkoch). Palárikovu dramatiku charakterizovala bezprostrednosť a nenútenosť a jeho hry aktivizovali národný ruch, ktorý posilňoval národné sebauvedomenie.

Iným významným dramatikom tohto obdobia bol Jonáš Záborský (1812-1876), ale jeho dosť ťažko a zdĺhavo komponované hry sa len veľmi málo dostávali na javisko.
Koncom osemdesiatych rokov si získal centrálnu pozíciu v národnom divadelnom pohybe Martin, kde vyvíjal mimoriadne intenzívnu, umelecky hodnotnú a záslužnú činnosť ochotnícky divadelný súbor Slovenský spevokol. Tento súbor čiastočne suploval funkcie neexistujúceho profesionálneho národného divadla. Prispelo tomu aj otvorenie tzv, Národného domu (oficiálny názov mal Dom, lebo maďarská vláda nepovolila celý názov), kde už bolo solídne javisko s primeraným zázemím. Slovenský spevokol v niektorých rokoch uviedol až päťdesiat titulov a jeho súbor bol schopný zahrať aj náročný repertoár.
Významnými a často hrávanými autormi záveru 19. storočia a prvých rokov 20. storočia boli najmä Ferko Urbánek (Škriatok, Strídža spod hája, Rozmajrín, Krutohlavci, Pani richtárka, Kamenný chodníček a iné), Jozef Gregor Tajovský (Ženský zákon, Statky-zmätky a iné), Jozef Hollý (Kubo), Pavol Socháň (Sedliacka nevesta) a Vladimír Hurban Vladimírov (Záveje). Básnicky aj javiskovo najnáročnejším dielom tohto obdobia je veršovaná tragédia Pavla Országha-Hviezdoslava Herodes a Herodias.
Pokiaľ ide o bábkové divadlo, legendou tohto obdobia sa stal Ján Stražan a neskôr jeho syn Viliam, ktorí so svojím kočovným bábkovým divadlom udržiavali po slovenských mestečkách a dedinách národné povedomie. Vo svojom repertoári mali aj hry slovenských autorov.

17. Profesionálne divadlo na Slovensku 1920-1938

Po skončení prvej svetovej vojny, po vzniku Česko-Slovenskej republiky, čo bol pre Slovákov aj akt národného oslobodenia, sústredili sa hlavné úsilia na divadelnom poli na založenie a udržiavanie profesionálneho divadla a na vytvorenie jeho umeleckého programu. Založením Slovenského národného divadla poverili v roku 1919 vtedajšie vládne orgány Družstvo SND, na čele ktorého stál Vavro Šrobár, minister s plnou mocou pre správu Slovenska. Družstvo, ako majiteľ koncesie pre divadelnú prevádzku na celom území Slovenska, uzavrelo zmluvu s riaditeľom druhotriednej Východočeskej divadelnej spoločnosti Bedřichom Jeřábkom. Český divadelný súbor začal v Bratislave pod hlavičkou Slovenského národného divadla pravidelnú prevádzku 1. marca 1920 otváracím predstavením Smetanovej opery Hubička. Profesionálny divadelný súbor uvádzal prevažnú časť svojho repertoáru po česky. Slovenské hry sa na repertoári divadla vyskytovali len zriedkavo a navyše hrali ich českí herci. Prvé slovenské profesionálne činoherné predstavenia režíroval český režisér Vilém Táborský a boli to inscenácie hier Hriech a V službe od J. G. Tajovského, Hana od Martina Rázusa, Šrobárova hra Z otroctva vekov a Sedliacka nevesta od Pavla Socháňa.

V sezóne 1921/1922 prišli do súboru prví slovenskí herci: Andrej Bagar, Janko Borodáč, Oľga Borodáčová-Országhová, Jozef Kello a Gašpar Arbet. Títo herci stali sa členmi zájazdového súboru SND, známeho pod názvom Marška. Propagačný súbor, s väčšinou českých hercov, navštívil veľa slovenských miest, ktoré zažili prvé stretnutie so slovenským profesionálnym divadlom. Od sezóny 1923/1924 viedol SND skladateľ a dirigent Oskar Nedbal ako súkromný podnikateľ, neskôr Václav Jiřikovský a po tragickej smrti Oskara Nedbala v roku 1931 prevzal SND opäť ako súkromný podnikateľ Antonín Drašar, a to až do roku 1938. V rámci SND pôsobil činoherný, operný a baletný súbor a na svojom repertoári uvádzal aj známe diela dramatickej a opernej literatúry. Významným prelomom bol vznik Slovenskej činohry SND roku 1932 vedenej režisérom Jankom Borodáčom, ktorá však pôsobila paralelne s Českou činohrou SND na čele s režisérom Viktorom Šulcom.
V Košiciach existovala už od roku 1924 do 1930 a po prerušení od 1937 do 1938 ďalšia profesionálna scéna – Východoslovenské národné divadlo. Bol to v podstate tiež súbor zložený z českých hercov, ktorý uvádzal svoje predstavenia (aj operné) väčšinou v češtine. Po okupácii Košíc maďarskými horthyovskými vojskami roku 1938 bol súbor násilne zlikvidovaný. Na slovenskom vidieku ešte kočovala v týchto rokoch Divadelná spoločnosť Otakara Nováka (istý čas pod názvom Vidiecky súbor SND) a koncom tridsiatych rokov krátky čas vyvíjal zájazdovú činnosť aj divadelný súbor Emílie Wágnerovej. Zo slovenských dramatikov v týchto rokoch uvádzali sa najčastejšie hry Jána Chalupku, Jána Palárika, Jozefa Gregora Tajovského, Ferka Urbánka, Ivana Stodolu.

18. Divadlo v rokoch prvej Slovenskej republiky (1939-1945)

Až v roku 1938, po získaní autonómie Slovenska v rámci ČSR, napokon zanikla v Slovenskom národnom divadle Česká činohra a mnoho českých hercov a spevákov sa rozhodlo odísť zo Slovenska. Ukončil sa proces poslovenčenia SND, a to tak personálne, ako aj repertoárovo. Na programe divadla sa začali uvádzať po slovensky hrané tituly, čo podporil napokon vznik Slovenskej republiky 14. marca 1939. V tom čase v SND už pôsobila dostatočne silná a odborne pripravená generácia slovenských divadelných umelcov, na čele ktorej stáli dve umelecky vyhranené osobnosti – realista Janko Borodáč a s modernými divadelnými prúdeniami oboznámený, invenčný režisér Ján Jamnický. Popri nich viacero predstavení naštudoval aj bývalý herec Ivan Lichard a k režijnej práci boli neskôr prizývaní aj český herec a režisér Jozef Budský a výsostne slovenský umelec Karol L. Zachar.

Činoherný repertoár ovplyvňovali dvaja vzdelaní a rozhľadení dramaturgovia – Ferdinand Hoffmann, ktorý často aj režíroval, a Ján Sedlák. Repertoár SND sa orientoval na uvádzanie veľkých klasických diel svetovej dramatiky, ďalej hier domácich, slovenských dramatikov a na uvádzanie významných diel modernej zahraničnej dramatickej tvorby. Zo slovenských autorov uvádzalo v týchto rokoch SND diela našich klasikov (Palárik, Záborský, Tajovský) a tiež diela žijúcich dramatikov (Ivana Stodolu, Júliusa Barča-Ivana, Štefana Králika, Jána Poničana, Márie Rázusovej-Martákovej a Petra Zvona). SND v tomto období predstavovalo umelecky skonsolidovaný kolektív, schopný na vysokej inscenačnej úrovni uvádzať náročné diela domácej a svetovej dramatiky. V 30. a 40. rokoch herecký súbor popri osobnostiach ako Martin Gregor, Jozef Kello, Oľga Brodáčová, Hana Meličková, Andrej Bagar, Beta Poničanová omladili absolventi a poslucháči hereckého konzervatória – o.i. František Dibarbora, Mária Bancíková, Martin Huba, Július Pántik i Viliam Záborský.
Koncom 30. rokov a v prvej polovici 40. rokov vznikli aj ďalšie tri slovenské profesionálne divadlá – v Nitre to bolo Slovenské ľudové divadlo, v Prešove Slovenské divadlo a napokon v Martine Slovenské komorné divadlo.
Intenzívnu činnosť vyvíjalo ochotnícke divadlo, o ktoré sa staralo Ústredie slovenských ochotníckych divadiel v Martine, pod patronáciou Matice slovenskej.

Ivan Stodola (1888-1977)
Najproduktívnejší slovenský dramatik od polovice 20. rokov do konca 40. rokov. Písal spoločenské komédie, bol spolutvorcom slovenskej historickej hry a rozvíjateľom tradícií hier zo života ľudu. V spoločenských komédiách (Náš pán minister, 1926, Belasý encián, 1928, Čaj u pána senátora, 1929, Jožko Púčik a jeho kariéra, 1931 ai.) sa s umiernenou kritickosťou vyrovnáva s niektorými nedostatkami predmníchovskej meštiackej spoločnosti a kriticky sa vyjadruje k verejnému životu. Úrovňou, úspešnosťou a populárnosťou sa jeho komédiám vyrovnávajú hry Bačova žena, 1928 a Kráľ Svätopluk, 1931. Romantickou historickou hrou je Marína Havranová, 1941 (zasadená do rokov Slovenského povstania 1848, v čase uvedenia dostala Štátnu cenu SR) a k satirickému podobenstvu inklinuje hra Mravci a svrčkovia, 1943. Na námet hry Bačova žena vznikol slovenský film Varúj! (1947), podľa Jožka Púčika a jeho kariéry film Statočný zlodej (1958) a Kráľ Svätopluk bol podkladom Suchoňovej opery Svätopluk.

19. Slovenské divadelníctvo v rokoch 1945-1970

V prvých povojnových rokoch v oblasti divadelníctva už bolo na čo nadväzovať.

Významnou udalosťou bolo nariadenie Slovenskej národnej rady z 3. júla 1945 o poštátnení Slovenského národného divadla v Bratislave, obnoveného Východoslovenského národného divadla v Košiciach (neskôr dostalo súčasný názov Štátne divadlo) a Slovenského komorného divadla v Martine (to neskôr premenovali na Armádne divadlo a ešte neskôr na Divadlo SNP, v súčasnosti sa opäť vrátilo k pôvodnému názvu SKD). V roku 1946 ešte založili Novú scénu Národného divadla v Bratislave. K dramatickým autorom, ktorých v povojnových rokoch v divadlách uvádzali, pribudli Peter Karvaš, Leopold Lahola, Ľubomír Smrčok, František Greguš, Juraj Váh. Ako výrazné režisérske osobnosti sa v tomto období začali formovať Jozef Budský a Karol L. Zachar. Ďalej režíroval aj Ivan Lichard, neskôr Tibor Rakovský. Divadlu v Košiciach vtlačil výraznú realistickú pečať umelecký šéf Janko Borodáč, ktorý tam prišiel hneď po roku 1945 z Bratislavy. Povojnovým dramaturgom v SND bol vynikajúci literárny vedec a prekladateľ Jozef Felix. V martinskom divadle bol určujúcou osobnosťou režisér František Kudláč. Repertoár v prvých povojnových rokoch bol otvorený svetu, čo súviselo aj s demokratickým charakterom tohto obdobia.
Situácia v organizačnom uspôsobení, no najmä v ideologickom usmerňovaní divadelnej práce sa dosť výrazne zmenila po februárových udalostiach v roku 1948, keď sa moci uchopila komunistická strana. Na jednej strane sa slovenské divadelníctvo, pokiaľ ide o počet nových divadiel a súborov, rozmáhalo, pretože dominovalo úsilie priviesť umenie čo najbližšie k pracujúcim masám, na druhej strane však bolo zapojené do tzv. ideovej prestavby spoločnosti a spoločenského vedomia, keď dogmatickým vzorom v tomto smere bol Sovietsky zväz. Oficiálne orgány tlačili divadlá do propagandistickej a agitačnej práce, repertoár bol pod prísnym dohľadom a dramaturgia sa stala v podstate ideologickým usmerňovaním divadelnej praxe. Okrem päťsúborového Dedinského divadla vznikli nové divadlá v Nitre, Zvolene, Považskej Bystrici (divadlo sa neskôr presídlilo do Žiliny) a Komárne (maďarské divadlo). V Prešove založili popri Divadle Jonáša Záborského aj Ukrajinské národné divadlo. V piatich slovenských mestách vznikli profesionálne bábkové divadlá.

Spolu s divadlami v Bratislave, Košiciach a Martine takto existovala hustá divadelná sieť, ktorá s malými redukciami pretrvala až do súčasnosti.
Popri činoherných divadlách začal v Bratislave na Novej scéne pôsobiť operetný (neskôr muzikálový) súbor, v Bratislave, Košiciach a Banskej Bystrici máme operné a baletné súbory.
V povojnových rokoch bola umelecky významná najmä druhá polovica 60. rokov, keď v spoločnosti došlo k politickému odmäku a k značnej liberalizácii, čo sa prejavilo tak v repertoárovej, ako aj inscenačnej zložke nášho divadelníctva. Významné inscenačné činy vznikli pod režijným vedením Jozefa Budského, Jozefa Palku, Karola L. Zachara, Tibora Rakovského, Pavla Haspru, Ota Katušu, Miloša Pietora, Ivana Petrovického, Vladimíra Strniska. V tomto období prvými zaujímavými réžiami upozornil na seba Peter Mikulík a Ľubomír Vajdička. V závere 60. rokov vzniklo v Bratislave moderné, invenčné a novátorské Divadlo na korze. V hlavnom meste pôsobilo aj Divadlo poézie, Pantomimický súbor Milana Sládka a Eduarda Žlábka, Divadlo Lasicu a Satinského, kabaretné divadlo so satirickými ambíciami Tatra revue a po presťahovaní z rodnej obce aj Radošinské naivné divadlo, čo bolo autorské divadlo Stanislava Štepku s jeho osobitou poetikou. Najvýznamnejším a v divadlách najfrekventovanejším dramatickým autorom tohto obdobia bol Peter Karvaš a popri ňom Ivan Bukovčan.
V tých rokoch v SND pôsobila silná herecká generácia, ktorú tvorili o.i. Gustáv Valach, Viliam Záborský, Mária Kráľovičová, Július Pántik, Mikuláš Huba, Ctibor Filčík, František Dibarbora, Ladislav Chudík, Karol Machata, Štefan Kvietik, Božidara Turzonovová, Emília Vášáryová, Zdena Grúberová, Eva Krížiková a ďalší.
V prvých povojnových desaťročiach zaznamenala úspechy aj slovenská operná a baletná tvorba. Z operných skladateľov boli často uvádzané diela Eugena Suchoňa, Jána Cikkera, Šimona Jurovského a Tibora Andrašovana. Slovenské operné a baletné umenie, najmä v inscenačnej podobe má odvtedy až po súčasnosť vysoký európsky štandard.

Štefan Králik (1909-1983)
Literárne začal tvoriť až po dovŕšení tridsiatky, po získaní skúseností z lekárskej praxe a zhodnotení zážitkov z detstva. Debutoval na ochotníckom javisku hrou Mozoľovci (1942) z dedinského prostredia. V hre Trasovisko (1944) rieši závažné psychologické problémy v živote dedinského človeka. Do centra úsilí slovenskej drámy a profesionálneho divadla v povojnových rokoch prenikol hrou Posledná prekážka (1946). Ďalšími jeho dramatickými prácami bola Hra bez lásky (1946) a Hra o slobode (1948), Buky podpolianske (1949), Horúci deň (1951) a Svätá Barbora (1953). Po dlhšom odmlčaní sa vrátil k dramatickej tvorbe v 70.

rokoch, a to hrami Vojenský kabát Jura Jánošíka (1970), Rebel (1975), Margaret zo zámku (1974), Krásna neznáma (1976).

Peter Karvaš (1920-1999)
Významný a v povojnových rokoch v profesionálnych divadlách najčastejšie hraný slovenský dramatik. Viaceré jeho hry uviedli aj zahraničné scény. Už jeho prvé scénky a satirické rozhlasové hry sa vyznačovali intelektuálnym humorom, napríklad hry Hanibal pred bránami alebo Spolok piatich „P“, ktoré neskôr prepracoval na divadelné hry a uviedlo ich divadlo v Martine v prvých povojnových rokoch. Prvý úspech na profesionálnom javisku slávil roku 1945 protifašistickou hrou Meteor. Na premenu názorových postojov po vojne a hlavne po roku 1948 reagoval hrami Návrat do života (1946), Ľudia z našej ulice (1950) či Srdce plné radosti (1953). Britkou konverzačnou komédiou z diplomatického prostredia je hra Diplomati, ktorú uviedla činohra SND v roku 1958. Myšlienkovo i umelecky významná je jeho hra zo Slovenského národného povstania Polnočná omša (1958) a medzi vrcholy jeho tvorby patria aj drámy Antigona a tí druhí (1962), metaforické hry Veľká parochňa (1964) a Experiment Damokles (1966), ako aj spoločensky kritické hry Jazva (1963) a Absolútny zákaz (1969), ktoré reagovali na dôsledky kultu osobnosti a iné spoločenské deformácie totalitného spoločenského systému. K problematike SNP sa ešte vrátil hrou Súkromná oslava (1987). Peter Karvaš patrí aj k najvýznamnejším slovenským teatrológom a je autorom radu teoretických prác z teórie divadla a drámy.

Ivan Bukovčan (1921-1975)
Povolanie filmového dramaturga ho podnietilo k tvorbe v oblasti drámy a scenáristiky. Veselohra Surovô drevo (1954) sa zrodila z typov, deja a atmosféry úspešného filmu Rodná zem, ktorého scenár napísal s J. Machom. Vo veselohre Hľadanie v oblakoch (1960) zameral sa na otázky malomeštiackych prežitkov. Publicisticky je ladená jeho hra Pštrosí večierok (1967). Najvýznamnejším a umelecky najprenikavejším dielom je dráma Kým kohút nezaspieva (1969), ktorá sa vracia do vojnových rokov. SND uviedlo aj jeho hry Zažeň vlka (1970), Slučka pre dvoch alebo Domáca šibenica (1971), ktoré exponujú deformácie 50. rokov. V hre Prvý deň karnevalu (1972) zužitkoval svoje skúsenosti novinára z Kuby. Hyperbolizovaný dej i postavy charakterizujú hru Luigiho srdce alebo Poprava tupým mečom (1973). Ivan Bukončan je scenáristom asi dvadsiatich slovenských filmov, z ktorých najvýznamnejšie sú Zvony pre bosých a Sneh nad limbou.

20. Slovenské divadlo v rokoch po „normalizácii“ (1970-1989)

Sedemdesiate a osemdesiate roky 20.

storočia (všeobecne charakterizované ako roky „normalizácie“ po vpáde vojsk Varšavskej dohody do našej vlasti) v istom zmysle evokovali roky päťdesiate, najmä pokiaľ ide o ideologizáciu divadelnej produkcie. Napriek tomu aj v tomto období vzniklo niekoľko podnetných inscenácií najmä pod režijným vedením Miloša Pietora, Pavla Haspru, Vladimíra Strniska, Petra Mikulíka, Ľubomíra Vajdičku a neskôr Jozefa Bednárika, Blaha Uhlára či Romana Poláka. Oficiálne orgány zrušili činnosť generačného Divadla na korze aj satiricko-kabaretnej Tatra revue. Divadlo poézie pričlenili pod Novú scénu. V týchto rokoch však vzniklo v Trnave dnešné Divadlo Jána Palárika (vtedy ešte Divadlo pre deti a mládež, neskôr Trnavské divadlo) a divadlo v Spišskej Novej Vsi. Najčastejšie uvádzanými dramatikmi boli Ján Solovič, Osvald Zahradník a popri nich Peter Kováčik, Ľubomír Feldek, Mikuláš Kočan a v tom čase začínajúci Karol Horák. Dramaturgicky aj inscenačne najvýznamnejšie úspechy zaznamenávalo slovenské ochotnícke divadelníctvo, s ktorým spolupracovala celá plejáda profesionálnych divadelníkov, spomedzi ktorých najvýraznejšiu pečať originality vtlačili inscenáciám režiséri Peter Scherhaufer, Jozef Bednárik a scénograf Jozef Ciller. Ochotnícke divadelníctvo mohlo dosahovať tieto úspechy aj preto, lebo bolo čiastočne mimo kontroly oficiálnych ideologických a straníckych centier. Najvýznamnejšie celoslovenské ochotnícke prehliadky sa uskutočňovali v Šuranoch, Liptovskom Mikuláš, Spišskej Novej Vsi, Čadci (Palárikova Raková) a v Martine (Scénická žatva).

Osvald Zahradník (1932)
Do dramatickej literatúry vstúpil v roku 1967 ako autor rozhlasových hier a odvtedy neustále pre rozhlas píše (asi 30 hier). Pôsobil aj ako režisér rozhlasových hier. Po televíznych hrách Strecha úniku (1971) a Biely autobus (1972) debutoval ako autor divadelnej hry Sólo pre bicie (hodiny) (1972), ktorá mala premiéru v SND. Je to hra o ľuďoch, ktorí sú už po zenite svojej životnej dráhy a má silné humanistické posolstvo. Významný úspech zaznamenala táto hra pri jej uvedení v moskovskom divadle MCHAT, kde bola viac ako desať rokov na repertoári. K podobnej tematike sa vrátil aj v hre Sonatína pre páva (1975), v ktorej vystupuje do popredia jemná charakteristika medziľudských vzťahov a hľadanie vzájomnej harmónie. Hrou s tematikou zo Slovenského národného povstania je Čas do brieždenia (1984). Do osemdesiatych rokov spadá napísanie a uvedenie jeho hier Omyl chirurga Moresiniho (1981), Meno pre Michala (1985), Prelúdium v mol (1984), Post skriptum (1985) a Polostrovy vianočné (1986). Jeho poslednou uvedenou divadelnou hrou je Letenka do Milána (1996) (uviedlo ju Gogoľovo divadlo v Moskve).

Jeho hry uvádzali divadlá vo viac ako desiatich krajinách sveta. Písal aj pre televíziu a zastával funkciu vedúceho dramaturga v činohre SND.

Ján Solovič (1934)
Autorsky sa začal prejavovať najprv v rozhlase, kde debutoval ako devätnásťročný hrou o Koperníkovi Torunský génius (1953). Prvou uvedenou divadelnou hrou bola Posledná hrmavica (1955) z prostredia dediny a družstevného života. Po komédii Nepokojná mladosť (1975) divadlo mu uviedlo hru z prostredia protialkoholickej liečebne Súhvezdie draka (1958). S veľkým ohlasom sa stretla jeho pôvodne rozhlasová hra z prostredia železničiarov Polnoc bude o päť minút (1958), ktorú neskôr uviedlo viacero divadiel a televízia ako samostatnú inscenáciu. Dominujúcim okruhom jeho tematických záujmov bola viac rokov najživšia súčasnosť, spoločenské a etické otázky rokov, keď tieto hry vznikali. Išlo najmä o „občiansku trilógiu“ Meridián (1974), Strieborný jaguár (1975) a Zlatý dážď (1976). Zo súčasnosti čerpali aj hry Žobrácke dobrodružstvo (1970, na podklade hry vznikol aj muzikál Plné vrecká peňazí), Veža nádeje (1972), Právo na omyl (1981), Kráľovná noci v kamennom mori (1983), Pozor na anjelov a Príliš odvážny projekt (1987). V hrách Zvon bez veže (1984) a Peter a Pavol (1985) si zvolil námety z histórie. Prvá je životnou retrospektívou kňaza a učenca Mateja Bela a druhá vychádza zo záznamu o údajnej návšteve ruského cára Petra I. v Bratislave. Je autorom scenára filmu Dosť dobrí chlapi (1972) a televízneho seriálu Straty a nálezy (1974). V 70. a 80. rokoch bol najčastejšie uvádzaným slovenským dramatikom na profesionálnych i ochotníckych javiskách. Jeho neskoršími dramatickými prácami sú dve hry o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi.

Stanislav Štepka (1944)
V roku 2003 dovŕšilo Radošinské naivné divadlo (RND), ktorého výhradným autorom, režisérom a organizátorom bol počas celého tohto obdobia Stanislav Štepka, 40. výročie svojej existencie. Štepka je autorom desiatok divadelných hier, rozhlasových a televíznych scenárov, ktoré v osobitej naivistickej, ale dostatočne komunikatívnej a inšpirujúcej podobe predstupovalo pred divákov s otázkami morálky, falošnosti ľudských vzťahov, generačných vzťahov, malomeštiactva, honby za mamonou a honorom. Vo svojich hrách syntetizuje láskavý a úsmevný humor a radosť z hry s kritickým odsúdením nemravnosti, konzumného spôsobu života, antihumánnosti a intolerancie. Vo viacerých dielach sa osobitým, netradičným prístupom vracal k významným obdobiam a osobnostiam našej histórie.

Súbor RND tvoria väčšinou neškolení, ale talentovaní herci, ktorí najmä svojou typológiou napĺňajú hry významovou obsažnosťou. Medzi najvýznamnejšie a divácky najúspešnejšie hry Stanislava Štepku patria Jááánošííík (1970), Človečina (1971), Slovenské tango (1979), Ako som vstúpil do seba (1981), Čierna ovca (1983), Nevesta predaná Kubovi (1984), Ženské oddelenie (1987), Vygumuj a napíš (1989), Lás-ka-nie (1992), Kino Pokrok (1995), Konečná stanica (1997), Návod na použitie (2001), Kronika komika (2003).

21. Slovenské divadlo po roku 1989

Po zmene spoločenských a politických pomerov v roku 1989 dostali sa aj slovenské divadlá do novej situácie. Získali voľnosť pri výbere dramatických predlôh, ako aj pri ich inscenačnom stvárnení. Divadlá sú však nútené svoju činnosť ekonomizovať, čo má neraz vplyv aj na ich repertoárové smerovanie. Uvádzajú sa vo väčšej miere tituly, ktoré majú predpoklad, že budú divácky príťažlivé. Vznikajú nové divadelné zoskupenia bez štátnej dotácie. Tak vznikli niektoré alternatívne divadelné súbory, napríklad Stoka alebo GUnaGU, ale aj nové divadelné priestory, v ktorých už nepôsobí stabilný súbor – napríklad divadlo West, Divadlo a.ha. alebo divadlo Aréna. Sieť profesionálnych divadiel zostala v podstate zachovaná, ibaže viaceré prešli pod správu vyšších územných celkov alebo miest (napríklad divadlo v Žiline či Actores v Rožňave). V repertoárovej politike slovenské profesionálne divadlá značne obmedzili uvádzanie hier domácich autorov a orientovali sa na modernistické, neraz však len komerčné dramatické texty zahraničných. Často upadla aj inscenačná úroveň uvádzaných predstavení. Z režisérov tohto obdobia upútal pozornosť najmä Jozef Bednárik a to naštudovaním viacerých zahraničných, ale aj domácich muzikálov (na Novej scéne, v Nitre a inde). Z mladšej generácie zaujali režiséri Matúš Oľha, Juraj Nvota, Jozef Gombár, spomedzi dramatikov Viliam Klimáček a Silvester Lavrík.
Slovenské divadelníctvo má dobrý zvuk aj v zahraničí, kam súbory chodia na zájazdy či festivaly. Mimoriadny úspech majú slovenské divadlá pri svojich vystúpeniach v Čechách. V súčasnosti slovenské divadelníctvo môže hodnotou svojej umeleckej produkcie vstúpiť do náročnej európskej súťaže. Dve vysoké divadelné školy (v Bratislave a Banskej Bystrici) pripravujú adeptov na profesionálnu umeleckú dráhu v oblasti herectva, réžie, scénografie, spevu, tanca, histórie a teórie divadla.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Stručné dejiny divadla