Toto úsilie, v ktorom sa umelecké ambície stretali s ambíciami historika, obrancu národnej minulosti, prinieslo síce veľký počet poznatkov z minulosti, ale aj veľa idealizácie a namiesto napätia epickú šírku, namiesto živých dialógov knižnú, papierom šuštiacu reč. A predsa tento veľký ironik a na konci života úžasne zatrpknutý muž má vo svojom diele hry, ktoré dokázali vzbudiť záujem divadelníkov aj po sto rokoch. Predovšetkým jeho krutá veselohra Najdúch, ale aj niektoré historické hry, ako Bitka pri Rozhanovciach. Záborský bol autor klasicistický, anachronicky spájajúci monumentálnosť formy s nánosmi romantizmu. Jeho dielo znepokojuje, za často naivnými konštrukciami sa skrýva dodnes aktuálne, otriasajúce autorské posolstvo.
V 19. storočí v slovenskej literatúre dominovala poézia hlavne v okruhu romantických básnikov, ktoré má nesporne európsku úroveň. Dramatická literatúra, iste aj v dôsledku toho, že neexistovalo slovenské profesionálne divadlo, nedosiahla úroveň poézie. Na štýly a prúdenia v európskom umení nadväzovala len okrajovo, prevažovala v nej výchovná a národno-obranná funkcia. Z dramatikov tej doby vymenujme aspoň tých, ktorých hry sa v poslednom čase znovu dostávajú do pozornosti divadiel: Mikuláš Dohnány (1824 - 1852), Jozef Podhradský (1823 - 1915), Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský (1824 - 1908), Jakub Grajchmann (1822 - 1897), Viliam Pauliny-Tóth (1826 - 1877), Samuel Tomášik (1813 - 1887). V tom časei si najväčšiu obľubu získali veselohry Jána Palárika (1822 - 1870). Jeho na vtedy moderný politický program v spojení s nesporným talentom pre dobré odpozorovanie reality a pre výstižné a ľahké načrtnutie deja a charakterov si získali nejedného diváka. Palárikove veselohry, inak dodnes azda najčastejšie hrávané hry z minulého storočia, nezakrývajú rozpory medzi národmi Uhorska, ani medzi panskou vrstvou a ľudom. Majú však akýsi šarm a ľahkosť, s ktorou dokáže výsmech premeniť na láskavý úsmev a konflikt postáv vyriešiť zmierlivým uzáverom. Pravda a spravodlivosť uňho spravidla víťazia, hoci nie vždy absolútne.
Keď vrcholil národnostný útlak Slovákov a Rakúsko-Uhorsko sa blížilo k 1. svetovej vojne a po nej k nezadržateľnému rozpadu, dostávala sa naša kultúra ku krízovému bodu a k základným otázkam svojej existencie. Dožívali staré národnobuditeľské koncepcie a o slovo sa hlásili nové generácie, ktoré sa obzerali po Európe hľadajúc pre svoju tvorbu nové inšpirácie. Vrcholným zjavom vyrastajúcim z tohto obdobia, ale svojím významom ho ďaleko prekračujúcim, sa stal spisovateľ Pavol Országh-Hviezdoslav (1849 - 1921). Prevažnú časť jeho diela tvorí poézia, ale je autorom aj troch romantizujúcich hier a tragédie Herodes a Herodias.