V hre sú živo načrtnuté karikatúry Kocúrkovčanov. Zdanlivo nevinná satira so šťastným koncom je groteskou o ľudskej hlúposti, malichernosti a spiatočníctve.



JONÁŠ ZÁBORSKÝ (1812 - 1876)


Spisovateľ a historik. Evanjelický, potom katolícky kňaz. Zaoberal sa dejinami Slovenska a Uhorska, ako aj iných národov. Písal satirické diela, ironické traktáty. cykly divadelných hier. Jeho výlučná povaha, individualizmus a nestálosť mu urobili veľa nepriateľov. Ocitol sa na periférii národného života nepochopený, zatrpknutý, chudobný. Záborského historické hry možno tematicky rozdeliť do troch celkov: zo slovenských dejín (Posledné dni Moravy, Odboj zadunajských Slovákov, Bitka pri Rozhanovciach, Huňadovci. Dóža a i. ), srbských, chorvátskych a uhorských dejín (Chorvátska Helena, Stroskotanie Srbska, Ďorde Čierny) a lžedimitrijády (Ubitie Dimitrija, Lžedimitrij v Poľsku, Pád Godunovových a i. ). Ďalej písal veselohry, frašky, hry s rôznymi námetmi: Jánošíkova večera, Bohatý okrádač, Pytačky, Najdúch. Jeho hry vychádzali často oneskorene, v zborníkoch, hlavne okolo rokov 1865-1870. Z lyriky a epiky veľa polemík spôsobila zbierka Žehry, ktorá vyvolala odsudzujúce názory romantikov ako exemplárny príklad už zastaralého klasicizmu. Sociálnu problematiku nastolila próza Dva dni v Chujave (1873), sarkastickou paródiou na slovenské pomery je Faustiáda, ktorá kompletne vyšla až dlho po autorovej smrti roku 1912. Rozporov plné literárne dielo Jonáša Záborského má popri vydarenejších prácach aj literárne nepodarené pokusy.


Jonáš Záborský: Posledné dni Moravy

(Historická smutnohra v piatich dejstvách) 1865
Osoby: 23 m, 2 ž, vojaci
Scéna: hrady v Bratislave a vo Velehrade, vojenské tábory Považanov a Maďarov
Odohráva sa na staroslovienskej Veľkej Morave v auguste roku 907 n. l.

Veľká historická freska, v ktorej sa predstavujú mnohé najdôležitejšie postavy z pohnutej histórie starých Slovákov - zo staroslovienskej Veľkej Moravy (9. - 10. st. n. l. ). Proti vládcovi, kráľovi Mojmírovi II., sa splietajú intrigy. Útočia naňho maďarské vojská Arpádove i české, vedené Spitihnevom. Ani v domácom tábore nie je pokoj, získať všetku moc sa usiluje Mojmírov brat Svätopluk II., odtrhnúť sa chcú Považania aj Panónčania. Hľadajú sa vojenské a politické spojenectvá, žiaľ, hlavne u nepriateľov. Slovania sú roztrieštení, vzájomne súperia, neuvedomujúc si, že ich to môže stáť samostatnosť. Mojmír II, na to síce stále upozorňuje, ale túžba po moci je väčšia, ako úsilie zachovať jednotnú ríšu.