Vojsko však onedlho odchádza a s ním aj von Wetthoff. V listoch, ktoré Milici aj potom píše, sľubuje, že si po ňu po vojne príde. Milica ostáva sama a spoluobčania jej nevedia zabudnúť vzťah k nemeckému vojakovi. Nenávisť naplno prepukne, keď do mesta vstupuje víťazná srbská armáda. Milica neprestala byť dobrou vlastenkou a s kvetmi ide vítať víťazov. V nadšenom dave spadne pod kopytá konskej jazdy a zomiera.
Tragický príbeh Milice Nikoličovej rozbíja autor klišé, ktoré veľké idey a históriu celých národov stotožňuje s osudmi obyčajných ľudí. Život prináša aj paradoxy. Milica Nikoličová bola vlastenka, a predsa sa zaľúbila do nepriateľského vojaka. V duchu autorovho nepatetického zobrazenia skutočnosti je napísaný aj záver hry: Milica zomiera, ale nie ako obeť svojej osudnej lásky, ale celkom náhodne, v najnevhodnejšiu chvíľu. Hra vyznieva ako protest proti slepému nacionalizmu, proti neznášanlivosti vedúcej k vojnovému šialenstvu. Pripomína, že za každým dejinným pohybom, treba vidieť predovšetkým tragické osudy miliónov obyčajných ľudí.


VHV: Zámka škripí...
(Dráma v troch dejstvách) 1941
Osoby: 5 m, 2 ž, 1 d
Scéna: symbolická izba v dome Toborovcov
Odohráva sa niekde na zemeguli.

Dej sa odohráva v presne neurčenej krajine. Hlavný hrdina, Tobor, si odpykal osemročné ťažké väzenie v Guayane za vraždu svojho priateľa, ktorého podozrieval z intímnych stykov so svojou manželkou Lianou. Teraz sa Tobor vracia domov. Dozvedá sa, že za ženou mu nechodil jeho priateľ, ale švagor Pag, ktorý má za manželku Lianinu slabú a chorľavú sestru. Tobor zistí, že Niada nie je jeho dcérou, ale Pagovou. Jediný blízky mu v tejto chvíli ostáva malý syn Enad. Niada totiž vie pravdu o tom, kto je jej otcom a znechutená rodičovskými pomermi odchádza z domu, vydáva sa za Bera. V hre je jedna zvláštna, symbolická postava, ktorá stelesňuje Toborovo svedomie. Je to Zámočník, vystupujúci ako alter ego, ako priateľ a Toborov radca. Stále sa pohráva so zámkou, ktorá škripí, a tám pripomína osudové väzenie v Guayane. Tobor s rastúcim spoznávaním pravdy stráca vieru v to, že sa jeho život môže ešte zmeniť. Vie, že opäť musí urobiť čin, ktorý by ho očistil. A preto znova volí smrť. Nie Pagovu, ani Lianinu, či niekoho iného, ale svoju. Samovraždou trestá vlastný omyl spred ôsmich rokov a dáva morálnu facku všetkýmn, čo ho vtedy i teraz podviedli.
Autor mal presnú predstavu o tom, ako sa má hra inscenovať. Predpísal symbolickú trojuholníkovú scénu, napísal špeciálne pokyny kostymárovi, hercom a režisérovi. Zámka škripí..