Lahola dobre vie, že obetí ako Tomy boli milióny, a predsa chápe reálnu nemožnosť potrestať zločincov, ktorí ich utrpenie zapríčinili. Prípadné tresty, akokoľvek rafinované a oprávnené, sú len ďalšími v rade nenávisti postihujúcej všetkých. Humánne stanovisko, na ktorom stojí autor hry, najbližšie vyjadruje postava Terezy. Jej pohľad nie je globálny, ale vcítený do ľudských osudov, do trpiacej psychiky každého jednotlivca. Humanistické posolstvo hry ukazuje cestu k prekonaniu následkov vojnových zločincov.


Leopold Lahola: Inferno
1960
Osoby: 12 m, 4 ž
Scéna: zničený nočný lokál a vila
Odohráva sa po zemetrasení.

Zemetrasenie uväznilo v rozbúrenom nočnom lokále nesúrodú skupinu ľudí. Berti prišiel do lokálu potajomky so Stellou, bez vedomia jej brata, Generála. Bonviván Lucas mal fotografovať krásy mesta, Bubeník a Lola tu vystupovali v zábavnom programe, Zverolekár sa sem prepadol z vyššieho poschodia nad barom, keď sa budova rúcala. V napätej situácii, v očakávaní vyslobodenia spod zásypov, ohrozovaní nedostatkom vzduchu, množiacimi sa potkanmi sa vzťahy v tejto skupinke prudko vyostria. Pri záchranných prácach sa Lucasovi podarí vyslobodiť, ale ostatní, ktorí boli hlbšie v ruinách, tam naďalej ostávajú. Generál, ktorý vedie na povrchu záchranné práce, prikáže z obavy, aby sa nerozšírila epidémia, zastaviť po niekoľkých dňoch ďalšie vyhľadávanie obetí zemetrasenia, zrovnať ruiny mesta so zemou a prikryť ich dezinfekčnou látkou. Od Lucasa sa však dozvie, že medzi zasypanými je aj jeho dcéra Stella. Generála to neobmäkčí - záujem väčšiny, ktorá môže byť ohrozená prípadnou epidémiou, je nadradený jeho osobnému citu a záujmu malého počtu tých, čo ostanú za živa pochovaní v ruinách. Rozkaz sa začne plniť. Vtom vypukne nová vlna zemetrasenia. Všetci, čo sú nažive, utekajú ratovať si svoje životy. Len Lucas, ktorý sa nedokáže preniesť ponad to, čo si uvedomil - ponad krutosť, s ktorou sa rozhoduje o osudoch ľudí, ostane v polorozbúranom dome riskujúc druhé zasypanie a smrť.
Leopold Lahola o svojej hre hovorí: „Toto nie je hra o zemetrasení. Zemetrasenie je iba veľké nešťastie. Peklom sa stáva pričinením ľudí. “ Prírodná katastrofa sama osebe nie je taká hrozná, ako to, čo vyvolá v ľudskej spoločnosti: agresivitu, bezcitnosť, tvrdé presadzovanie sily a autority. Za záujmy neidentifikovateľnej väčšiny trpia konkrétni ľudia. Trpia rovnako postihnutí, ako aj tí, ktorí odľudštený záchranný mechanizmus uvádzajú do pohybu. Kto viac? To nech posúdi divák.


PETER KARVAŠ (nar. 1920)

Spisovateľ, teoretik umenia. Pôsobí v slovenskej literatúre už desaťročia.