Začal systematicky uvádzať na scénu Slovenského národného divadla staršiu slovenskú dránmu a postupne presvedčil, že táto je nielen schopná byť rovnocenným partnerom hier z iných krajín, ale že sa môže stať aj dobrou školou pre rodiace sa slovenské profesionálne herectvo. V priebehu prvých dvadsať rokov Borodáč spoľahlivo vyznačil, čo zo staršej drámy je životaschopné, ktorí autoru by mohli patriť k základnému fondu divadla. Boli to práve tí, o ktorých sa na týchto stránkach píše.
Založenie prvého slovenského profesionálneho súboru, Slovenského národného divadla v Bratislave, a krátko po ňom aj ďalšieho divadla v Košiciach, znamenalo nielen definitívny priestor na etablovanie staršej drámy, ale aj stimul pre rozvoj novej. Z popredných dramatikov vtedy pôsobil a uvádzal svoje staršie i nové hry Jozef Gregor-Tajovský. Vrcholila aj tvorba Vladimíra Hurbana Vladimírova, známeho pod skratkou VHV (1884 - 1950). Jeho dielo vyrástlo tematicky prevažne z dedinského prostredia a má niektoré črty psychologického realizmu. Ale v najpresvedčivejších výsledkoch presahuje do symbolizmu a expresionizmu. Žiaľ, tento autor nebol dostatočne docenený. Trpel na to, že žil medzi Slovákmi v Juhoslávii, vzdialený od umeleckých kruhov v novej Česko-Slovenskej republike.
Popri týchto dvoch autoroch treba spomenúť najmä Ivana Stodolu (1888 - 1977) a Júliusa Barča-Ivana (1909 - 1953). Prvý z nich v dlhom období vytvoril rozsiahle dielo zahŕňajúce niekoľko okruhov. Dominujú satirické hry karikujúce spoločenské a politické pomery vo vtedajšej Česko-Slovenskej republike. Na mušku si zobral inštitúcie, spolky a salóny, v ktorých sa rozšírili výpočítavé priateľstvá, karierizmus, zákulisné machinácie, zneužitia vysokých funkcií. Stodola napísal aj tragédie z histórie Slovákov a venoval sa písaniu konverzačných hier.
Ivan Stodola bol pôvodne lekárom (táto profesia spolu s kňazskou mala na Sovensku vždy akosi blízko k literatúre, a svoje rozsiahle a intímne kontakt s ľuďmi vedel pretaviť do svojráznych postavičiek zo všetkých vrstiev spoločnosti. Július Barč-Ivan vytvoril líniu filozoficko-meditatívnych úvah o zmysle života a o silách, ktoré hýbu svedomím sveta. Bol kňazom, zaoberal sa problémami psychologickými, sociálnymi a politickými, čerpal niekedy z biblických námetov. Jeho posolstvo hlásalo v dramatickej podobe humanistické myšlienky, vieru v silu božskej spravodlivosti.
Dráma v období po vzniku Česko-Slovenska už nemusela plniť úlohy spojené s úsilím o národné prežitie. Zdôraznila sa umelecká stránka, napojenie na prúdy európskej literatúry a umenia. Divadelné inscenačné umenie prechádzalo zrýchleným vývinom.