Popri realistickom režisérovi Jankovi Borodáčovi, ktorý sa hlásil k učeniu Stanislavského, vyrastali noví režiséri, vytvárajúci slovenskú podobu moderny a avantgardy - Ferdinand Hoffmann (1908 - 1966) a Ján Jamnický (1908 -1972). Ich tvorba vrcholila v prvej polovici 40. rokov. Slovenské národné divadlo pomáhali zakladať českí divadelníci a s nimi pôsobil v Bratislave dlhšiu dobu režisér, príslušník českej ľavoorientovanej avantgardy Viktor Šulc (1897 - 1945). Lenže 30. roky sa rýchlo končili a dejiny dospeli na prah hrozivej vojnovej špirály.
Jej predzvesťou bol zánik Česko-Slovenska. V roku 1939 prevzalo hitlerovské Nemecko násilne pod svoj protektorát Čechy a Moravu. Na Slovensku vznikla samostatná republika, ktorá priniesla do rozvoja drámy, divadla ale aj celej kultúry neočakávaný rozkvet. Lenže táto samostatná Slovenská republika v rokoch 2. svetovej vojny spolupracovala s mocnosťami Osy. Nástup fašizmu vyvolal rozhorečenie domáceho obyvateľstva, takže, ako je známe, v roku 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie ako ozbrojené vystúpenie protifašistických síl. V období vojny dozrela moderná divadelná tvorba popredných režisérov a vznikli prejavy odporu proti vojnovému besneniu a fašistickej dehumanizácii. Niektorí poprední dramatici mali problémy s cenzúrou, ich inscenácie sa museli stiahnuť z repertoáru. V tých časoch sa zrodili básnické hry Márie Rázusovej-Martákovej (1905 - 1964) a Petra Zvona (1913 - 1942). Poézia na javisku bola opozičnou výzvou intolerantnej politickej realite.


Premeny tvorby po roku 1945

Po skončení vojny a obnovení Česko-Slovenskej republiky rok 1945 nastali roky zložitého politického zápasu, ktorý vyvrcholil v roku 1948 uzurpovaním moci komunistickou stranou. Nové, ľudovodemokratické zriadenie vyhlásilo rozsiahly program kultúrneho rozvoja krajiny, ktorého súčasťou bolo aj zakladanie profesionálnych divadelných súborov vo väčších mestách. Takú hustú sieť divadiel mal v 50. rokoch asi máloktorý štát. Vybudovali sa divadelné a literárne inštitúcie, školstvo, výskumné ústavy, zakladali sa odborné časopisy. Šírenie divadiel, stimulácia novej, socialistickej drámy sa však nevyhli veľkým omylom. Slovenská dráma a divadlo kvantitatívne zmohutneli, ale kvalitatívne sa na dlhšie obdobie znehodnotili. Do prirodzeného, vnútorne zdôvodneného vývinu vstupovali politické orgány komunistickej strany administratívnymi reštrukciami. Dogmaticky sa chápalo poslanie umenia. Celé sféry spoločnosti boli postihnuté voluntaristickými zásahmi, čo len vyostrilo vnútorné rozpory a urýchlilo krízu. Prerušili sa kontakty s vývinom vo svete, umelo sa zavádzala idea socialistického realizmu.