Nikos Kenotafios chce potrestať vinníkov a prinútiť ich, aby už vo svojej opovrhnutiahodnej činnosti nepokračovali. Ale medzi príchodzími je aj akýsi dr. Werner, z ktorého sa nevykľuje obžalovaný, ale žalobca. Je synom dávneho Kenotafiovho priateľa, ktorý sa utopil za nevysvetlených okolností. Výčitky adresované iným sa odrazu ozvú v Kenotafiovi. Vyjde najavo, že to on vtedy nepomohol topiacemu sa prieteľovi. Mona, ktorí s Kenotafion doteraz žila v oáze a verne mu slúžila, prežije po tomto odhalení veľké rozčarovanie. Keď odlieta helikoptéra s návštevníkmi, Mona odlieta tiež. Kenotafios ostáva v oáze zaťažený nepokojným svedomím.
Kto má právo súdiť druhých? Kto je taký bezchybný, aby mohol z nadhľadu hodnotiť iných ľudí? Morálne kvality sú vec mimoriadne relatívna a je nesmierne ťažké, čo nemožné merať ich hodnotu. Žiadny technický vynález, ani superdokonalý prístroj nemôže dobre regulovať ľudské konanie, ak to nerobí v prvom rade svedomie každého jednotlivca.


JURAJ VÁH (1925 - 1965)

Dramatik, dramaturg, divadelný publicista. Nemal vyhranený druh - svoje texty písal rovnako pre divadlo, rozhlas aj televíziu. Chcel zaujať tým, že si vyberal krajné situácie, modeloval komplikované deje, v ktorých nastoľoval zložitú mravnú a filozofickú problematiku. Spomedzi jeho hier hodno ako vydarenejšie spomenúť Bohovia Amsterdamu (1958), V tmavých horách pramene (1960), Lakrímia, mať naša (1970) a Na juh od Jamajky (1974). Vyšlo mu aj viacero novelistických kníh a románov. Prekladal zo súčasnej svetovej drámy.


Juraj Váh: Bohovia Amsterdamu
(Dráma v piatich dejstvách) 1958
Osoby: 9 m, 5 ž, vojaci
Scéna: morské pobrežie, salón, chodba so schodiskom
Odohráva sa v Amsterdame v marci 1670.

Hendrik Dou je najväčším boháčom v Amsterdame a má veľký vplyv nielen na obchodné, ale aj na politické a vojenská záležitosti svojej krajiny. Po mnohých rokoch sa odrazu objaví jeho stratený syn Jan Pieter, ktorý vyrastal medzi barbarmi kdesi na ostrove vo vzdialenom oceáne. So sebou si privedie aj pobehlicu Mellitu. Jan Pieter mý zdediť obrovské otcove majetky a stať sa jeho nástupcom. Očakáva sa od neho, že bude rovnako bezohľadný v honbe za zväčšovaním majetku. Lenže on je človek nepokazený, až naivný, milujúci ľudí a život, priamočiary, neschopný niekomu oblížiť. A tútp svoju povahu dáva tak najavo, že starý a chorý Hendrik Dou z rozčúlenia nad tým umrie. Jan Pieter sa teda stáva dedičom, lenže to sa nepáči jeho nevlastnej matke pani Dou a jej dcére Neeltgen, ani jej nápadníkovi Ruytenburgovi, čo by sa rád priživil na nahonobenom majetku.