rokov, keď sa stal nepohodlný pre konsolidačné vedenie štátu po sovietskej invázii, sa znova vracia do divadelného života až koncom 80. rokov.
Ivan Bukovčan (1921 - 1975) je na rozdiel od predchádzajúceho autora viac intuitívny typ, s citom pre ľudské povahy, s umením presvedčivej a plastickej charakterizácie postáv. Vo svojich najlepších hrách sledoval etické postoje súčasníka, ako sa preverovali v stretnutiach s mocou. Zaujíma ho obyčajný človek vtiahnutý akoby náhodou, nečakane do víru udalostí, nepripravený, nerozhodný, nehrdinský. Mnohí násiliu podľahnú, zachraňujú si vlastný život, majetok, postavenie, ale niektorí odolajú, vzoprú sa. A práve títo prinášajú v Bukovčanových hrách dôkazy sile človeka a sú zdrojom jeho humanistického presvedčenia.
Na mape slovenskej drámy v 50. a 60. rokoch sú popri týchto dramatikoch ďalšie mená. Rozporuplný bol osud Leopolda Laholu (1918 - 1968), ktorý sa po roku 1945 uviedol hrami využívajúcimi zložitú symboliku, napriek svojim drsným námetom prejavujúcimi poetické založenie autora, jeho existencialistické ponímanie sveta. Lahola neskôr emigroval, v cudzine pracoval hlavne v televízii a vo filme. Vrátil sa do vlasti až tesne pred smrťou roku 1968. Stihol na Slovensku natočiť ešte jeden film. Spomedzi iných autorov pripomeňme Juraja Váha (1925 - 1976) a Igora Rusnáka (nar. 1936), ktorí síce pre divadlo nenapísali veľa, ale ich hry otvorili našej dráme 60. rokov nové tematické okruhy.
V inscenačnej praxi prešlo slovenské divadlo za obdobie 50. a 60. rokov ďalšími významnými zmenami. V široko založenej sieti divadiel po roku 1948 dozreli rady hereckých osobností. V réžii dominovala tvorba Karola L. Zachara (nar. 1918) a Jozefa Budského (1911 - 1989), ktorí nadviazali na skúsenosti moderny a avantgardy. K nim sa pridružili Jozef Pálka (1924 - 1982), Tibor Rakovský (1922 - 1982). V Slovenskom národnom divadle pôsobí jeden z vrcholných predstaviteľov česko-slovenskej scénografie, Ladislav Vychodil (nar. 1920). V 60. rokoch vzniklo v Bratislave progresívne Divadlo na Korze, dozrievali ďalší divadelní umelci, viacerí z nich v mimobratislavských divadlách, aby potom, od 70. rokov, prebrali na seba hlavnú zodpovednosť za ďalší vývin.


Rozpory normalizačného obdobia v 70. a 80. rokoch

Dlhá a rozporuplná etapa sa v slovenskej dráme, ale aj v ostatných oblastiach kultúry začína od 70. rokov a končí až na sklonku 1989. Charakterizuje ju sprísnený ideologický dozor, vynútené pritakávanie totalitnému režimu, tematické i formálne obmedzovanie. Niektorí autori sa uvádzajú v divadlách len s problémami, pre iných platí úplný zákaz.