Ale sú tu aj autori, ktorí prežívajú vďaka svojmu angažovaniu konjunktúru. V prvej polovici siedmeho desaťročia došlo v našej dráme k zvýšenej autorskej aktivite, hlavne okolo vtedajšieho 30. výročia SNP, čo vtedajšia kritika privítala ako úspech obdobia konsolidácie. Prihlásili sa o slovo noví autori a niektorí starší sa opäť dali do práce. Boli medzi nimi autori, ktorí sa ozvali len sporadicky, venovali sa prevažne inej činnosti a napísali menší počet divadelných hier. Pritom niektorí z nich sa zviezli ns vlnách vtedy konjunkturálnych tém: Štefan Sokol (nar. 1927), Ján Kákoš (nar. 1927), Ernest Štric (nar. 1925) a i. Ďalší sa usilovali, treba povedať, že často s ťažkosťami, ostať verní vlastným autorským tvorivým zásadám: Nataša Tanská (nar. 1929), Milan Ferko (nar. 1929), Peter Ševčovič (nar. 1935), Peter Kováčik (nar. 1936) a i. Najplodnejšími autormi tých čias sa stali Ján Solovič a Osvald Zahradník.
Ján Solovič (nar. 1934) reakuzoval svojimi konverzačnými hrami aktuálne potreby kultúrnej politiky komunistickej strany. Napríklad vo voľnom pokračovaní troch hier nazvanom Občianska trilógia skúmal, ako sa ideály ľavicových bojovníkov Slovenského národného povstania a budovateľov spoločnosti po roku 1948 konfrontujú s konzumným spôsobom života nasledujúcich generácií. Venoval sa aj ekologickej problematike, záchrane kultúrnych pamiatok, pričom často hľadal ideálne východiská z klbka problémov, ktoré dogmaticky nachádzal v neomylnej a bezúhonnej činnosti straníckeho aparátu. Solovičova tvorba je rozsiahla. Nezačala sa až v 70. rokoch, veď už predtým na seba upozornil hrou Polnoc bude o päť minút, kde skúmal subjektívne a objektívne príčiny železničného nešťastia. Tento autor sa pohotovo ujímal aktuálnych problémov, ktoré však zväčša spracúval v publicistických moralitách. Jeho nenáročné komédie a občianske hry slúžili ako ukážka anagažovanosti v mene pomýlených ideálov obdobia konsolidácie.
Osvald Zahradník (nar. 1932) debutoval v divadle až roku 1972, ale prešiel predtým prípravou ako rozhlasový dramatik a režisér. Píše komorné hry o krehkých ľuďoch, hľadajúcich porozumenie a lásku. Sú to vyšinuté a nepochopené, na okraji spoločnosti sa nachádzajúce existencie. Myšlienku o nedostatku vzájomného porozumenia dopĺňa Zahradník v niektorých hrách kritickými postrehmi o sociálnom pozadí tohto faktu, pričom podľahol aj zjednodušeným interpretáciám dogmatického konsolidačného obdobia. V jeho tvorbe vidno vývin od pravdivého videnia neuspokojivých javov k tzv.