Akast okázalo sympatizuje s Alcestom, pretože jeho krajina už oficiálne uznala takých buričov, opozičníkov a mizantropov. Ale Klitander prekladá rozhovor Akasta a Alcesta tak skreslene, že medzi nimi namiesto zhody dôjde k roztržke. Mizantrop-Alcest sa poháda aj s Celimenou, hlavne keď sa dozvie, že stála nahá ako model pre Orontov nástenný gýč. Prezradila mu to zo žiarlivosti iná herečka - Arsinoe. Veľkou Alcestovou obdivovateľkou je novinárka Elianta, ktorá túži po ňom priam telesne a vytrvalo s ním preto robí interview. Z telefonického odkazu sa Oront dozvie, že treba kladne prijať Alcestov mizantropizmus, pretože sa práve zmenila doba a kritickosť sa už prijíma ako ozdravujúci jav. Alcest sa odrazu stáva oficiálne uznávaným autorom. Oront zmení pohotovo svoje názory a pridáva sa k najnovším prúdom. Získava tak objednávky na nové výtvarné diela a stáva sa predsedom novovymenovanej komisie pre posúdenie Alcestovej hry. Komisia hru neodporúča uviesť, pretože sa jej vidí málo kritická. Alcest - Mizantrop nechce veriť vlastným ušiam. Hosť zo spriatelenej krajiny Akast sa telefonicky dozvedá, že u nich sa éra mizantropizmu práve skončila a nastupuje opäť éra antimizantropizmu. Prekladateľ Klitander pred ostatnými túto správu zatají
Dômyselne na základe Moliérovej hry napísaná komédia posudzuje s otvorenosťou a veľkou dávkou kritických postrehov súččasný stav spoločnosti, v ktorej sú prípady manipulácie s verejnou informovanosťou, zneužitia moci, rozrastania karierizmu a malomeštiackej prispôsobivosti. Alcest tu žu nebojuje s pokrivenou morálkou jednotlivcov v salónoch 17. storočia, ale s deformáciami v spoločenskom vedomí, v politike. Je to hra menej charakterotvorná, zato politicky angažovaná, ideovo napojená na dramatiku socialistických krajín v období prestavby.


MILAN LASICA (nar. 1940), JÚLIUS SATINSKÝ (nar. 1941)

Najpopulárnejšia dvojica slovenských komikov už od konca 60. rokov. Spolu vytvorili vlastnú podobu satirického divadla - kabaretu, pre ktoré si sami píšu texty a tieto potom improvizujú na javisku. V Divadla na Korze pripravili koncom 60. rokov dva programy Soirée a Radostná správa. Neskôr pokračovali v iných divadlách (Ako vzniká sliepka! v televízii (Ktosi je za dverami), v rozhlase. V poslednom čase vystupujú v bratislavskom Štúdiu S, do svojich programov si pozývajú hostí, hudbu im komponuje a hrá s nimi komik Jaroslav Filip: Nikto nie je za dverami, Deň radosti (1986).