Ľahká irónia využívajúca jánošíkovskú tému sa prostredníctvom demýtizácie historických dejov dostáva až ku kritickému odhaľovaniu malomeštiackej morálky našich súčasníkov.


Stanislav Štepka: Človečina
(Správa o domácnosti alebo Hra na domáce zvieratá) 1971
Osoby: 2 m, 3 ž
Scéna: izba so stolom a stoličkami
Odohráva sa v súčasnosti.

Nepodarená rodinka sa chce zbaviť svojej Babičky. Nahovoria jej, že by z nej bola dobrá divadelná herečka. V skutočnosti ju chcú len odviezť do domova dôchodcov. Auto po ňu neprichádza a Babička umrie. Všetci - Otec, Matka, Dcéra, Syn - si vydýchnu, o jednu starosť majú menej. Len ju rýchlo naložiť do autora, ktoré práve prišlo, a to tak, aby si šofér nevšimol, že je už mŕtva.
Stručný dej umožňuje sústrediť sa na rozkošatený jazyk hry, ktorého humor je založený na skomolených výpovediach, vtipne prekrútených prísloviach a porekadlách, logických nonsensoch. Každá z postáv akoby hovorila sama pre seba, nepočúva ostatných a nereaguje na nich. Hra by sa dala prirovnať k absurdnej dráme, ibaže má svojský vtip vlastný súboru Radošinského naivného divadla, v ktorom vznikla. Jej výsmešný tón je doplnený do určitej miery láskavým pohľadom na ľudské slabosti. Človečinu cítiť iba z Babičky, ktorá má síce chyby, je aj smiešna, ale nie je bezohľadná. To jej príbuzní sú bezcitnejší. Názov hry Človečina je teda ironický, pretože ľudskosti je v postavách ako šafranu.

Stanislav Štepka: Slovenské tango
(Hra na city alebo O citovom živote futbalového rozhodcu) 1978
Osoby: 1 m, 3 ž
Scéna: izba v paneláku
Odohráva sa v súčasnosti.

Muž, futbalový rozhodca, nenachádza veľa pochopenia u svojej manželky. Ale ani Žena nenachádza pochopenie u svojho manžela. Ich rozhovory viaznu. Zvyčajne sú to len dlhé monológy, v ktorých rozprávajú o svojich pocitoch. Ich vzťah zovšednel, žijú na priemernom štandarde, majú nedostatok peňazí. Banalitu ich života potvrdzujú pravidelné nudné návštevy Poštárky. Vzruch prinesie až príchod mladého Dievčaťa, ktoré občas zastupuje svoju starú matku pri roznášaní pošty. Pod vplyvom jej čara sa dokonca Muž vyberie za ňou na diskotéku, ale čoskoro sa vráti. Rezignuje na zmenu svojho života. Radšej ostáva v blízkosti vlastnej Ženy. Veď čo keby sa im predsa len podarilo mať vytúžené dieťa?
Slovenské tango je napísané Štepkovým osvedčeným spôsobom - ako hra s pesničkami, krátkymi komickými výstupmi, uplatnila sa aj svojrázna hra so slovami a dialekt. Hovorí o priemernej, fádnej rodine, v ktorej vládne pocit zovšednenia vzťahov, životného neúspechu, rozčarovania. V manželskom páre to navodzuje depresívne stavy a konflikty. Čo táto spoločnosť dáva človeku? Ako dokážu ľudia prežiť svoje zrelé roky? Autorov úsmevný tón pri odpovediach na vlastné otázky je hlboko pravdivý, zaznamenáva pocity mnohých svojich súčastníkov. Nie je pritom jednostranný ani schematický.