angažovanému stanovisku, ktoré ich chce posudzovať priveľmi zúženou optikou. Od pritlmených intímnych konfliktov a od postáv bezhranične obetavých prechádza k vonkajškovej projekcii rozporov v konaní a v myslení ľudí. Píše prevažne o súčasníkoch, ale spracoval aj témy z novšej i dávnejšej minulosti.
Koncom 70. a začiatkom 80. rokov sa predstavujú so svojimi hrami noví autori. Mikuláš Kočan (nar. 1946) si vyberá námery z atraktívnych prostredí sociálne nižších skupín, v ktorých vie vykresliť citovo obdarené charaktery. Ivan Hudec (nar. 1947) a Peter Valo (nar. 1948) píšu hry zvyčajne - ale nie výlučne - spolu. Vo svojej trilógii z najstarších dejín Slovenska načrtli osudové koleso dejín a ľudí, ktorí ho svojimi činmi a zločinmi roztočili. Jana Kákošová (nar. 1953) sa pokúša o prienik do skrytých zákrut ľudskej duše, kde sídlia tie horšie povahové črty.
V posledných dvoch desaťročiach dominoval u nás tzv. stredný prúd drámy, zahŕňajúci jednak konformných autorov, ktorých ľahko vyzradí už tenatika a fabula hier, ale aj autorov nekonformných, dokonca oficiálnou ideológiou neustále prenasledovaných. Ale tento stredný prúd neostáva jediný. Pribúdajú aj inak ponímané princípy tvorby, ktoré sa veľmi skoro dostávajú do konfliktu s normatívnou ideológiou. Vznikajú tzv. autorské divadlá, v ktorých sa dramatická tvorba stáva súčasťou prípravy inscenácie. Tradičná predstava, že autor píše hru pre široký okruh potenciálnych inscenátorov a relatívne nezávisle od nich, sa mení. V autorských divadlách si súbor, alebo niektorí z jeho členov píšu sami texty podľa vlastných potrieb. Vzniká tak užšia väzba medzi dramatickou predlohou a jej scénickým stvárnením, čo na druhej strane znamená, že len ťažko sa dá takýto text vnímať bez scénickej realizácie. Tak napríklad vo svojráznom divadle - kabarete, známom ako Radošinské naivné divadlo vznikli hry jeho vedúcej osobnosti Stanislava Štepku (nar. 1944). Humor tohto súboru spája prvky dedeinského folklóru a prostorekosti s typickou intelektuálnou iróniou a mestskou ľudovou satirickou tvorbou. Štepkove hry najpresvedčivejšie vyznejú v jeho vlastnom prevedení. Ale neplatí to bez výnimky. Tento výnimočne plodný autor, známy aj z rozhlasových relácií, napísal hry aj pre iné divadlá. Presvedčivo vyzneli jeho humorné, pritom hlbokomyseľné potrehy o myslení a psychike priemerného človiečika.
Dvojica komikov Milan Lasica (nar. 1940) a Július Satinský (nar. 1941) v programoch spočiatku zostavených z kratších scénok a neskôr v celovečerných hrách priniesla do slovenskej divadelnej kultúry vlastný typ kabaratu.