Do opätovne ošarpanej miestnosti v nemocnici sa môžu nasťahovať pôvodní pacienti - kšeftujúci cigán Lakatoš, do seba zahľadený vedecký pracovník Papučiak a Jozef Môcik, ktorý mal to šťastie, že zažil Štrombóciho na vrchole slávy, takže sa čosi z pohostenia ušlo aj jemu. Štrombóci uteká z mestečka.
Hra zasadzuje gogoľovský motív do súčasnosti. Zdá sa, že sa odvtedy zmenilo len veľmi málo. Dodnes sa ľudia vtierajú do priazne nadriadených, aby zakryli svoje prechmaty. Dodnes sa brachiálne využíva moc na obohatenie a dodnes a o vládnutie usilujú aj hlupáci. Burleska Ako hryzie kôň sa hurónsky vysmieva z takýchto ľudí. Humor je to hrubý, fraška sa nevyhýba ani vulgárnostiam. Na hrubú dieru, hrubá záplata, hovorí slovenské príslovie. Inými slovami: takíto ľudia si ani nezaslúžia miernejšie formy satiry.


BOŽENA ČAHOJOVÁ (nar. 1949)

Redaktorka, spisovateľka. Upravovala pre potreby súčasného divadla staršie slovenské hry. Píše pre rozhlas a divadlo. Hra Studňa (1988) čerpá z číreho, nenarušeného vrchárskeho prostredia, ktorého obyvatelia sa riadia prastarými, často aj krutými zákonmi spolunažívania.


Božena Čahojová: Studňa
1988
Osoby: 7 m, 6 ž
Scéna: izba v starej drevenici
Odohráva sa vo vrchárskej dedine.

Jolana sa vráti do rodičovského domu v dedine kdesi v horách. Bývala predtým dlho v meste, opustila rodný kraj a teraz sa v dedine má stať učiteľkou. V stretnutiach s dedinčanmi, v spomienkach, snoch a víziách sa odhaľuje jej predošlý osud. Starena so Starcom ju kedysi ohovorili, že je pobehlica. Preto od nej odišiel jej chlapec Matúš, ktorý si potom vzal za ženu Klárku. Rozhádal sa s ňou aj brat Jakub a znenávidela ju celá dedina. Jej terajší návrat je plný konfliktov. Dedinčania na ňu útočia, chcú ju vypudiť. Obliehajú drevenicu, kde sa usídlila, zasypávajú jej studňu kameňmi. Tieto deje sú vlastne akýmsi symbolickým vyjadrením nenávisti k nej. Jolana vedie v reminiscenciách rozhovory s rodičmi a s Adamom, ktorému patrila ešte kým bola v meste. Nápor dedinčanov na ňu ju vedie až k samovražednému útoku. Doláme sa skokom z okna. Až vtedy sa začne vzťah k nej meniť, dedinčania sa zľaknú vlastnej viny. Jolana však už medzi nimi nemôže žiť. Odchádza s Adamom naspäť do mesta.
V hre sa prelína reálna a ireálna rovina. V prúde výstupov akoby sa ani nemalo striktne rozlišovať, čo sa odohráva v skutočnosti a čo len v Jolaninej mysli. Hra má zvláštnu lyrickú, nadzmyslovú atmosféru. Poetickým jazykom akoby rozprávala mýtický príbeh vrchárskej dediny, v ktorom sa nastoľujú otázky kolektívnej viny. Mravná čistota Jolany prehráva fyzický zápas s ohováraním, nenávisťou, majetníckou nenásytnosťou, zato vyhráva eticky. Je to odveký problém dobra v boji s agresívnym zlom v ľudskej povahe.


JANA KÁKOŠOVÁ (nar.