1953)

Spisovateľka, televízna dramaturgička. Jej tvorba sa viaže na divadlo, televíziu aj rozhlas. Je autorkou štyroch rozhlasových hier (Medzimesto, Rôznobežky, Žartík, Ochester!, televíznych scenárov a adaptácií klasických literárnych diel pre televíziu. V divadle debutovala hrou Sto hodín do zatmenia (1978), potom uviedla Dedičstvo na predaj (1982) a Vďaka za dôveru (1987).


Jana Kákošová: Sto hodín do zatmenia
(Hra v dvoch častiach) 1978
Osoby: 6 ž
Scéna: izba v ústave „Lebensborn“
Odohráva sa počas druhej svetovej vojny na území Nemecka.

Inštitúcia „Lebensborn“ bola určená v hitlerovskom Nemecku na plodenie čistej rasy. Hra je psychologickou sondou do vnútra piatich mladých žien, ktoré sa z rôznych pohnútok ocitnú v tomto ústave. Ich postoje k vojne, k vnútornej situácii Nemecka aj ich vzájomné vzťahy sa polarizujú. Skupina navonok slúžiaca jednej zvrátenej idei sa diferencuje a odohrávajú sa v nej vážne osobné tragédie. Štyri ženy sa postupne stávajú objektom vydierania piatej - Inge. Táto šikovne využíva ich slabosti a strach, ktorý z nej majú, pretože je najortodoxnejšou vyznavačkou fašistického poriadku. Najslabšia je Hilda, ktorá si do ústavu prišla liečiť komplexy z neužitočnosti, čo v nej vyvolala jej matka, oddaná prívrženkyňa veľkonemeckej myšlienky. Hilda doplatí na svoju nevinnosť a naivnosť, skončí samovraždou. Ale lepší osud nečaká ani Liesel, ktorá sem prišla z nenávisti, chce porodiť choré dieťa. Podľa záverečnej správy zomiera pri interrupcii. Elsa, dlho odolávajúca vďaka ilúziám o neexistujúcom snúbencovi, nevydrží napokon prostredie ústavu a bezhlavo z neho uteká. Ostáva len Inge a primitívna Helga. Ústav môže doplniť stavy o nové záujemkyne.
Žena ako nástroj na plodenie, bezcitné zahrávanie sa s narodením a smrťou, triumf prispôsobovania sa obludnej mašinérii. Hra Jany Kákošovej odhaľuje celú zvrátenú myšlienku „Lebensbornu“. Na psychologických portrétoch žien sa zrkadlia neľudské činy fašizmu, ktoré táto inštitúcia v sebe skondenzovala do obludnej podoby.


ANDREJ FERKO (nar. 1955)

Spisovateľ, matematik. Bol členom študentského súboru Pegasník, v ktorom uviedli niektoré jeho hry. Pre profesionálne divadelné podmienky napísal predlohy Proso (1985) a Noc na zamrznutom jazere (1987). Knižne mu vyšli poviedky Stopa (1977), rozprávky o Kazkovi Vlaskovi (1978, 1982) a humoreska Proso (1984). V rozhlase uviedli rozprávkovú hru Spievanky, spievanky..