Sústredil okolo seba vynikajúcich hudobníkov z celej Európy. Uvádzal Wagnerovho Lohengrina, Schumannove scény z Fausta, Berliozove diela, a čo je najdôležitejšie komponoval.
Obrovský význam mali jeho francúzske a nemecké prejavy, články o zásadných umeleckých a spoločensko-kultúrnych otázkach, o významných osobnostiach. No najväčší význam mala jeho tvorba. Za šesť rokov vytvoril všetky svoje významné diela. Skladateľ, ktorý preniesol orchester do klavíra, vrátil nové zážitky do orchestra.
Vytvoril nový hudobný druh – necyklickú, jednočasťovú programovú orchestrálnu skladbu, symfonickú báseň. Objavil nový formový princíp daný prácou s prízračnými motívmi. Jednoduché základné prízračné motívy prepracovával, rozvíjal, opakoval, menil v symfonickej koncepcii tak, aby vyjadrovali mimohudobný obsah. Melódie tvoril rozvíjaním prízračných motívov a tieto motívy zaznievali v totožnom zmysle alebo inokedy v kontrastnom tvare. Niekedy na záver skladby akoby v apoteóze rozozvučal všetky témy skladby.
Harmonické napätie a inštrumentácia zvyšovali účinok tohto autonómneho princípu rozvíjania formy. Idea, duch skladby sa stali najdôležitejšími zákonmi výstavby. Poeticko-dramatický obsah v zmysle programu znamená, že Liszt symfonickou hudbou vyjadril obraz, literárny námet, osobný zážitok, dramatický dej, ale nezobrazoval realisticky, netvoril zvukomalebné obrazy. Hudbou vyvolával podobné myšlienky, podobný stav citov, aby poslucháč ďalej dotváral program vo svojej duši. Vtom tkvela podstata umeleckej sily symfonickej básne.
Zároveň sa stal aj priekopníkom v oblasti akordického spájania jednotlivých hlasov, vytvoril nové postupy pri výstavbe skladieb. Preto romantickí umelci i dnešní skladatelia nachádzajú v jeho skladbách podnety pre nové tvorivé postupy.
Franz Liszt skomponoval trinásť symfonických básní: Tasso podľa Torquata Tassa, Prelúdia podľa Lamartina, Čo počuť na horách a Mazeppa podľa veršov Victora Huga, Ideály na Schillerove verše, Hunská bitka podľa obrazu Kaulbacha, Hamlet podľa Shakespearovho hrdinu, Hungaria podľa Vörösmartyho básne, Prometeus podľa Herderových predstáv, Orfeus podľa maľby na antickej gréckej váze, Od kolísky po hrob podľa Zichyho kresby, Slávnostné zvony a Héroide funèbre.
Nielen tieto symfonické básne, ale aj symfónie Franza Liszta sú programové diela. V Danteovskej symfónii oživil svet Božskej komédie, vo Faustovskej oslávil Goetheho hrdinov.