Leonardo da Vinci prišiel na svet v sobotu 15. apríla 1452 ale nikto z toho nemal radosť. Plač nemluvňaťa nepotešil vážených príbuzných otca, dvadsaťpäťročného notára z malého mestečka Vinci, ani matky, mladej dedinčanky Cateriny. Namiesto toho, aby si vzal Caterinu, oženil sa hneď po narodení svojho dieťaťa s inou, šestnásťročnou dievčinou, Albierou, dcérou bohatého Giovanniho Amadoriho. Leonarda si po narodení vzal otec ser Piero k sebe. Albiera sa o nevlastného syna starala s nehou a láskavosťou. Nespútané detstvo, prežité na lúkach okolo rodného mesta Vinci, dalo chlapcovi neoceniteľnú prípravu do života. Pod nie príliš dbalým dozorom strýka Francesca sa naučil pozerať okolo seba, veriť svojim zmyslom viac než autoritám a hlavne premýšľať o všetkom, čoho sa stal svedkom. Medzitým sa však otcovo postavenie upevnilo natoľko, že sa mohol z mesta Vinci presťahovať do centra vtedajšieho diania – Florencie. Tá bola bohatým a rušným mestom, textilný priemysel jej zabezpečoval prosperitu. Ale začiatok pobytu nebol šťastný. Zomrela Albiera. Netrvalo dlho a prah otcovho domu prekročila ďalšia macocha, Francesca, ktorá bola iba o tri roky staršia ako jej nevlastný syn. Ser Piero je už notárom Signorie, spravuje majetok najbohatších rodín v meste. Môže ísť nemanželský syn v jeho stopách? Jeho predkovia boli advokáti, kam až pamäť siaha. Leonardo sa má zatiaľ k svetu. Vie pekne spievať, hrá na lutnu a nájde odpoveď na každú otázku. Aj keď k štúdiu sa veľmi nemá. Naučil sa iba čítať a písať a asi aj trochu latinčiny, žiaľbohu len toľko, že ešte v päťdesiatke musel hľadať nový spôsob, ako sa bifľovať slovíčka. O to radšej kreslil. Leonardo navždy zostal „uomo senza littere“, muž bez vzdelania, samouk. Aj keď neskoršie svojským spôsobom ovládal všetky vedy a všetky umenia, v očiach namyslených vzdelancov už nikdy nedosiahol úroveň tých, čo skončili školu, do ktorej chodil on len veľmi krátko, alebo sa učil tak nesústredene, že nezvládol poriadne ani základy latinčiny. A bez latinčiny bol medzi humanistami, ktorí jediní predstavovali renesančnú inteligenciu, ako nahý v tŕní. A tak v roku 1467 prekročil prah botegy Andrey di Cione. Bola to jedna z mnohých umeleckých dielní, ktoré vo Florencii prevádzali zlatnícke a kovotepecké práce, odlievali sošky. Vznikali tu na objednávku sochy a obrazy a keď bolo treba, prijímal majster aj zákazky na zhotovenie hudobných nástrojov. Maliarstvo ju však preslávilo. Andrea totiž vedel to, čo hneď tak každý nedokáže.