Na rozdiel od televíznej reality sa dodržiavanie profesionálnej etiky skôr týka dodržiavania práva a záväzných etických pravidiel (môže to byť napríklad etický kódex komory právnikov) ako zachovania si vlastnej tváre. Tým nechceme povedať, že skutoční právnici sú zapredanci, ale že tí televízni si môžu dovoliť byť častejšie romantickí. Opäť sa pýtame: kto sú tí filmoví a televízni právnici? Jednou z odpovedí je pohľad, ktorí vidí právnikov tohto druhu predovšetkým ako antihrdinov. Tu možno predpokladať, že fascinácia právnickou kinematografiou pochádza zo skutočnosti, že právnici pracujú na zakázaných a tajomných územiach, ktoré si nebezpečenstvo a kolaboráciu so zlom priam žiadajú. Filmoví právnici totiž poznajú prácu diabla z prvej ruky. Vo filme Diablov advokát má mladý právnik zvláštny talent - dokáže predvídať rozhodnutia porotcov. Je dostatočne nadaný na to, aby si vybral medzi férovou a nečistou hrou. Spolu s kolegami sa však odvracia od spravodlivého jednania, a divák má tak zadosť, že dobrý právnik je jedine právnik na dne mora (cit. z filmu Philadelphia). Mimochodom, neklamný znak zlého filmu je jasná zhoda publika na tom, kto je dobrý a kto zlý hrdina.
Vyššiu citlivosť divákov si v právnickych drámach vyžaduje moc (nie neobvyklá je kombinácia právnickych a politických tém, napr. Vrtieť psom, Západné krídlo a ďal.). Právnici majú k moci blízko a pomerne veľkým potenciálom moci (voči porote, sudcovi, klientovi) disponujú. Na rozdiel od politikov sa právnici javia viac ako obchodníci s mocou než ako tí, čo sa pre moc narodili a musia po nej túžiť. Vo filmovom umení je ich praktikovanie moci len ohýbaním pravdy do formy paragrafov, na čo netreba mať len zručnosť odborníka na zákony ale aj odvahu. Umelecky zaujímavou látkou je totiž spôsob, ktorým dokáže moc korumpovať a zvádzať. Odvahu potrebujú hrdinovia-právnici na to, aby dokázali pred divákom morálne obstáť. Vo filmoch (ako napr. v Diablovom advokátovi) vidíme právnikov, ktorí odvrátenej moci podľahli, pretože sa nechali zvábiť vlastným nadaním a lákadlom famóznych činov. Filmy o právnikoch nie sú nevyhnutne namierené voči právnikom ako sa to domnieva Michael Asimow. Myslíme si, že vytváranie postáv právnikov, nech sú akokoľvek dobré alebo amorálne, pomáha príbehu, pretože ich charakterové vlastnosti obsahovo zapĺňajú komunikačný kanál medzi tvorcom a divákom. Keďže každý film je príbeh, musí mať vlastnú perspektívu. Tou je, zjednodušene povedané, rozlíšenie dobra a zla. Vina neleží teda na „zlej“ povahe právnickeho povolania, ale na hlbšom filozofickom odkaze umenia, pre ktoré bude vždy diabol zaujímavejší ako Boh.