Umelecké zobrazenie životov právnikov má hĺbku hľadania nádeje a naháňania zimomriavok, ale i polemiky spôsobu výkonu práva. Téma filmových životov právnikov je ako veľa iných emergentných životných javov mnohovrstevná, a preto by bolo na začiatok vhodné vymedziť leitmotívy tejto práce. Za pracovné východisko pokladáme predpoklad, že väčšina tvorcov filmov či seriálov o právnikoch naberá inšpiráciu z nevyčerpateľného problému vzťahu morálky a práva. Tento vzťah vystupuje v našej práci ako rozhodujúci. Umožňuje totiž viacero pohľadov na filmové stvárnenie právnikov - hľadisko obrazu právnika ako kladného alebo záporného hrdinu, hľadisko etiky právnika v jeho konkrétnom sociálnom kontexte, hľadisko stvárnenia právnika ako charakterovo nestagnujúcej postavy.
Vo filmoch sa prezentujú v zásade dva extrémne pohľady na výkon práva: právo sa vykonáva jednoznačne kvôli biznisu alebo kvôli právnickemu poslaniu boja za spravodlivosť. Samozrejme že ide o dve krajné situácie, ktoré sa v takejto surovej podobe režírujú iba vo filmoch a seriáloch B-kategórie. Drvivá väčšina filmovej tvorby venujúca sa právnickej tematike k nám prichádza z anglosaského priestoru. Nie je to náhoda, lebo anglosaský právny systém, založený na precedensovej procesnej politike, poskytuje filmovým tvorcom široký priestor na interpretáciu práva, a to hlavne vo vzťahu k morálke. Právo na začiatku vystupuje ako necitlivý nástroj, ktorý dáva svoj zmysel až v rukách filmových hrdinov. Z tohto dôvodu vystupujú právnici ako viacjediné bytosti, tzn. ako detektívi, rečníci, psychológovia, právni experti atď. Vo všeobecnosti sa vo filmovej tvorbe objavuje obraz „zlých“ právnikov, ktorí sa nespreneverujú svojej odbornosti ale etike. Vo Philadelphii sa Denzel Washington ukazuje ako neustále morálne prehrávajúci právnik. Spočiatku sa správa ako profesionálny obhajobca, ktorí nerieši konflikt medzi právom a morálkou - určujúci je zákon. Príbeh sa postupne zahusťuje jeho interpretáciou morálky, ktorá podľa neho hovorí o sociálnom vytesnaní človeka postihnutého vírusom HIV. Týmto spôsobom je vo filme nastolený odborný a etický problém právnickej profesie, ktorého rozlúsknutie spočíva na samotnom právnikovi. Právnicke konanie je potrebné izolovať od sociálnych stereotypov (ktoré môžu byť zdrojom morálky), keď dodržiavanie zákonov je prvoradé. Vo filme Philadelphia, ako aj v ostatnej kinematografii, však nenastávajú ideálne podmienky pre takýto výkon práva.

Obyčajne sa stáva, že vo filmoch (v seriáloch menej často) sa stretáva súkromie právnika a obvineného, čo vylučuje bezvýhradný profesionálny prístup ku klientovi. Z časti to súvisí s filmovou logikou, ktorá velí filmy emocionálne „zašpiniť“. Na druhej strane je takto možno lepšie vykresliť, či už pozitívne alebo negatívne, ideálnu predstavu právnika. V seriáli Matlock je prítomná jedinečná glorifikácia právnickeho povolania. Matlock má ako ideálny právnik encyklopedickú znalosť práva, ktoré dokáže „ľudsky“ interpretovať. Je snaživý, zanietený, pohotový, so schopnosťou vyťažiť z ľudí čo najviac. Ku klientom je láskavý, ale i nekompromisný. Boj o spravodlivoť je jeho nevyhnutnou profesnou orientáciou. Právnických protivníkov vždy zaskočí buď odhalením nového dôkazu, alebo šikovnou právnickou kľučkou. V seriálovom stvárnení majú prevahu skôr právnici ako kladní alebo prinajhoršom prijateľní hrdinovia. Hoci by sa na prvý pohľad zdalo, že takouto hrdinkou je aj Ally Mc Bealová, nie je tomu tak. Mc Bealová je skôr sexuálny stereotyp ženy-právničky, ktorá je neurotička so svojimi fantáziami a osobnými problémami. Seriál, v ktorom vystupuje, je typovo bližší ku komediálnym seriálom, rozoberajúcich partnerské a kamarátske vzťahy, ako ku právnickym sériám. Obyčajný právnický proces tu má zabávajúci charakter a niektorí autori (ako napr. M. Asimow) hovoria až o komediálnej stupidite. Naproti tomu seriály ako Sudkyňa Amy, Právo a poriadok, Matlock poskytujú detailné a priaznivé spodobnenie právnikov ako horlivých a kompetentných profesionálov, ktorí niekedy až prehnane dbajú o morálku, pričom niektorí z nich majú celkom nešťastný osud. Každá z postáv právnikov týchto seriálov má potrebnú dávku charakterových nedostatkov a predností, vďaka ktorým s nimi dokáže televízne publikum súcitiť. Osobná výpoveď seriálov je potrebná aj kvôli vylíčeniu strát, ktoré musia právnici pri riešení etických dilem výkonu práva podstúpiť. Profesionalizmus u právnickych profesií v spomínaných seriáloch je postavený na myšlienke, že právnik jedná autonómne, preberajúc rolu mediátora medzi svojím klientom a súdom, pričom má na zreteli čo najvýhodnejší - z pohľadu záujmov klienta - postup dosiahnutia spravodlivosti. Úlohou televíznych právnikov je zväčša aj odporovať a spochybňovať priania klientov, čo s realitou nemá veľa čo do činenia. Domnievame sa, že väčšina právnikov si v tvrdej konkurencii nemôže dovoliť znepriateliť dôležitých klientov zhodnotením ich úsudku.

Na rozdiel od televíznej reality sa dodržiavanie profesionálnej etiky skôr týka dodržiavania práva a záväzných etických pravidiel (môže to byť napríklad etický kódex komory právnikov) ako zachovania si vlastnej tváre. Tým nechceme povedať, že skutoční právnici sú zapredanci, ale že tí televízni si môžu dovoliť byť častejšie romantickí. Opäť sa pýtame: kto sú tí filmoví a televízni právnici? Jednou z odpovedí je pohľad, ktorí vidí právnikov tohto druhu predovšetkým ako antihrdinov. Tu možno predpokladať, že fascinácia právnickou kinematografiou pochádza zo skutočnosti, že právnici pracujú na zakázaných a tajomných územiach, ktoré si nebezpečenstvo a kolaboráciu so zlom priam žiadajú. Filmoví právnici totiž poznajú prácu diabla z prvej ruky. Vo filme Diablov advokát má mladý právnik zvláštny talent - dokáže predvídať rozhodnutia porotcov. Je dostatočne nadaný na to, aby si vybral medzi férovou a nečistou hrou. Spolu s kolegami sa však odvracia od spravodlivého jednania, a divák má tak zadosť, že dobrý právnik je jedine právnik na dne mora (cit. z filmu Philadelphia). Mimochodom, neklamný znak zlého filmu je jasná zhoda publika na tom, kto je dobrý a kto zlý hrdina.
Vyššiu citlivosť divákov si v právnickych drámach vyžaduje moc (nie neobvyklá je kombinácia právnickych a politických tém, napr. Vrtieť psom, Západné krídlo a ďal.). Právnici majú k moci blízko a pomerne veľkým potenciálom moci (voči porote, sudcovi, klientovi) disponujú. Na rozdiel od politikov sa právnici javia viac ako obchodníci s mocou než ako tí, čo sa pre moc narodili a musia po nej túžiť. Vo filmovom umení je ich praktikovanie moci len ohýbaním pravdy do formy paragrafov, na čo netreba mať len zručnosť odborníka na zákony ale aj odvahu. Umelecky zaujímavou látkou je totiž spôsob, ktorým dokáže moc korumpovať a zvádzať. Odvahu potrebujú hrdinovia-právnici na to, aby dokázali pred divákom morálne obstáť. Vo filmoch (ako napr. v Diablovom advokátovi) vidíme právnikov, ktorí odvrátenej moci podľahli, pretože sa nechali zvábiť vlastným nadaním a lákadlom famóznych činov. Filmy o právnikoch nie sú nevyhnutne namierené voči právnikom ako sa to domnieva Michael Asimow. Myslíme si, že vytváranie postáv právnikov, nech sú akokoľvek dobré alebo amorálne, pomáha príbehu, pretože ich charakterové vlastnosti obsahovo zapĺňajú komunikačný kanál medzi tvorcom a divákom. Keďže každý film je príbeh, musí mať vlastnú perspektívu. Tou je, zjednodušene povedané, rozlíšenie dobra a zla. Vina neleží teda na „zlej“ povahe právnickeho povolania, ale na hlbšom filozofickom odkaze umenia, pre ktoré bude vždy diabol zaujímavejší ako Boh.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Obraz právnikov vo filmovom umení