Drotárstvo

Už od roku 1942 sa žilinské múzeum začalo profilovať z väčšej časti ako špecializované drotárske múzeum s výraznými vedeckými ambíciami, ktoré smerovali až k vytvoreniu vedeckého ústavu výskumu dejín slovenských remesiel. Postupne sa medzi verejnosťou udomácnil prívlastok – jediné drotárske múzeum vo svete. Po roku 1990, kedy sme sa vrátili a nadviazali na pôvodnú koncepciu múzea, ako odborného pracoviska pre zber, spracovanie, ochranu a prezentáciu drotárskych artefaktov minulosti. Vznikla nová tradícia Medzinárodných stretnutí drotárskych majstrov, zahŕňajúcich v sebe celý rad podujatí. Ďalšou novou aktivitou bolo Trienále Premeny drôtu, ako jedinej platformy vzájomnej konfrontácie tvorcov pracujúcich s drôtom. Za zmienku stojí i cyklus autorských výstav zachytávajúcich tvorbu drotárskych tvorcov zo Slovenska, ako aj nepravidelný cyklus predstavovania zahraničných umelcov. Pre najstaršiu verejnosť zas vznikli podujatia Drôtené Vianoce, Drôtená Veľká noc a mnoho ďalších. Propagáciu drotárstva výrazne podporili výstavy v zahraničí, ktoré múzeum predstavilo v Čechách, Maďarsku, Poľsku, Nemecku, Rakúsku, Francúzsku a Portugalsku v samostatných výstavách. V Budatínskom zámku bola v roku 1992 sprístupnená nová expozícia a oddelenie drotárstva dokumentovať drotárske zbierky v múzeách a galériách sveta. Nezávisle na tom sa v Dlhom Poli u učiteľa Karola Guleju rodí myšlienka založiť drotárske múzeum. V roku 1940 sa tu uskutočnila prvá drotárska výstava – Začiatok a základ zbierok neskoršieho múzea v Žiline. V roku 1942 tak v meste vzniklo samostatné múzeum – Mestské múzeum Žilina, ale inak nazývané medzi verejnosťou aj drotárske pretože bolo založené v oblasti, pre ktorú bolo typickým práve drotárstvo. Z pôvodnej radnice v Žiline sa po vojne presťahovalo do Budatínskeho zámku neskôr Považské múzeum. Drotárstvo tvorí našu celoslovenskú špecializáciu. Podujatie Drotárstvo, ako remeslo, umenie a podnikateľská aktivita je prvým svojho druhu v takmer 300-ročnej tradícií drotárstva. S jednoduchými drôtenými výrobkami sa vo vidieckych, ale aj mestských domácnostiach môžeme sporadicky stretnúť dodnes, ich autori sú pre nás už anonymní. Známe sú však mená drotárov, ktorí sa venovali spracovávaniu umelecko-remeselných výrobkov z pozláteného a postriebreného drôtu. Tie materiály začal ako prvý používať Jozef Holánik – Bakeľ z Dlhého Poľa (1863 – 1924) koncom minulého storočia. Jozef Holánik bol sám seba nazval prvým svetovým umelcom výrobkov pletených z drôtu.

Táto vedomá nadsádzka s jadrom pravdy súvisela s jeho pôsobbením v cudzine a so schopnosťou robiť si reklamu. Holánik propagoval tieto svoje výrobky prostredníctvom vzorníka s fotografiami výrobkov, ktoré mal označené číslami, na základe ktorých majster prijímal objednávky. Bol za svoje výrobky viackrát odmenený medailami (1903 bronzová, 1911 a 1923 zlaté medaily, takisto zlatú medailu dostal v Paríži r.1939).
Bakeľovi nasledovníci J. Belon z Veľkého Rovného, Štefan Hunčík z Vysokej nad Kysucou; Jozef Šerík z Dlhého Poľa dostal zlatú medailu za svoje výrobky v Bratislave r1939.
Andrej Hozák s poučeniami z Holánikovho a Šeríkovho umenia, zo sivostrieborného, hrubšieho drôtu tvaroval pôvabné rámiky na zrkadlá a na obrazy, svietniky, podnosy na pečivo hostorizujúcich tvorov.
V roku 1940 sa na drotárskej výstave v Dlhom poli objavili po prvý raz veľké figúry ľudí i zvierat pôsobiace poetickým dojmom postáv z rozprávkového sveta. Ich autor, drotár Jozef Kerák pri nich použil starú techniku ručného tvarovania drôtu. Najcennejšie ukážky z jeho tvorby sú uložené v Považskom múzeu v Žiline a SNG v Bratislave.
Zo súčasných tvorcov, inšpirovaných tradičným drotárskym prejavom je Štefan Mlich zo Žiliny. Zhotovovanie náhrdelníkov a príveskov, v ktorých formu dokáže viackrát variovať. Z drôtu zhotovuje aj plošné priestorové pletené závesy v podobe rybičiek. Aj v jeho prácach sú stále prítomné ozveny z poučení zo starého drotárskeho remesla, povyšeného na osobitý umelecký prejav, ale aj hľadanie nového výrazu a neošúchaných možností jeho vyjadrenia.
Na techniku starej ručnej drotárskej práce nadväzuje a veľmi kultivovane je rozvíja Ladislav Jurovatý.
K uvedenému malému výpočtu majstrov súčasnej drotárskej tvorby sa priraďuje aj dôchodca Ladislav Mikulík zo Senice. Možnosti drôtu ho doslova fascinovali, za pomerne krátky čas vytvoril desiatky príťažlivých drôtených sošiek a kompozícií, dedinskú muziku s tanečníkmi a aj betlehem so všetkým, čo k nemu patrí.