Kováčstvo, ktoré tvorí najdôležitejšiu zložku pri spracúvaní kovov v ľudovej kultúre, vyžadovalo pomerne veľkú špecializáciu, poznatky technológie výroby, možnosť získania vzácnej suroviny a všestranne kvalifikovaného remeselníka. Preto kováčstvo patrilo aj na dedinách k tým druhom prác, ktoré sa prvé začali oddeľovať ako špecializované remeslá. Aj tak dedinský kováč pomerne dlho mohol robiť len podradnejšie práce, najmä opravy železného náradia, zatiaľ čo nové výrobky mali povolené vyrábať iba cechoví kováči v mestách. V dedine býval zväčša len jeden kováč, ba v niektorých oblastiach bol iba jeden pre viacero dedín. Kováč, často ako jediný remeselník v dedine, si práve svojou jedinečnosťou udržal zvláštne postavenie.
Popri týchto individuálnych výrobcoch - kováčoch, vznikali výrobné centrá s širším dosahom, najmä v oblastiach s rozvinutým železorudným baníctvom, ako napríklad Gemer a Spiš. Už v 18. Storočí sa v týchto krajoch zakladali manufaktúry na spracovanie železa. Manufaktúrny charakter mala aj práca cigánskych kováčov na juhozápadnom Slovensku- organizovaná zväčša na akomsi veľkorodinnom systéme , ktorý sa zameriavali na výrobu klincov a reťazí a mali pomerne široký okruh konzumentov.
Koncom 19. storočia začali kováči v niektorých oblastiach Slovenska popri kovových doplnkoch k drevenému poľnohospodárskemu náradiu, ako boli pluh a vozy, vyrábať i celé poľnohospodárske náradie, najmä polo železné pluhy rozličnej konštrukcie, ktoré boli nepochybne výkonnejšie než pôvodné drevené. Hoci okruh spotrebiteľov, pre ktorých tieto malé kováčske dielne vyrábali, nebol príliš veľký, predsa sa niektoré rozrástli na akési malé továrničky či skôr manufaktúry.
Medzi ďalšie výrobky pochádzajúce z kováčskych dielní patria napríklad: obločné mreže, kovania dverí, kovové obločnica, svietniky, trojnožky pod riad.
Osobitné miesto v spracúvaní kovov má výroba ľudových šperkov. Tu prevažuje výroba pre vlastnú spotrebu alebo pre potrebu najbližších. To boli výrobky ako doplnky odevu a účesu, spinky, gombíky, pracky, ihlice, hrebene a podložky účesov, prstene a čističe fajok.
Pre potreby vidieckeho obyvateľstva pracovali však aj mestskí zlatníci, ktorí zhotovovali zo striebra filigrámové gombíky a spony.
Známym remeslom bolo bezpochyby drotárstvo. Jeho vznik nepochybne podnietila predovšetkým bieda Trenčianskej stolice, z ktorej sa grupovalo najviac drotárov. Podnetom k rozšíreniu drotárstva ako potulného zamestnania bolo i používanie hlineného riadu v dedinských domácnostiach.
Drotovaním nadobúdal hlinený riad väčšiu trvácnosť. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia rozšírili drotári svoju prácu aj o opravovanie plechového riadu letovaním a „fľakovaním“.