Remeslá a remeselný vývoj na Slovensku

Pod pojem ľudová výroba zaradujeme v etnografii všetky ručné práce, zhotovovanie úžitkových predmetu prevažné s miestnych surovín pre potrebu vlastnej rodiny i pre blízke okolie napr. spracúvanie textilných vlákien, slamy, lyka, šitie súčasti odevu , vyšívanie, paličkovanie čipiek, spracúvanie dreva, kovov, koze a pod. Remeslá sa často organizovali v cechoch a výrobných spoločenstvách, napríklad kováčstvo, hrnčiarstvo a džbánkarstvo, sklárstvo, garbiarstvo, kožušníctvo, kolárstvo, tesárstvo, tkáčstvo atď. Remeslá však predstavujú len časť celkovej ľudovej výroby, jednu jej vývinovú fázu, ktorá v mnohých prípadoch nezasiahla všetky výrobné odvetvia, a na rozdiel od vyspelých mestských remesiel ustrnuli niekedy na nižších výrobných postupoch. Menšie domáce dielne vyrábali jednoduchšie a výrobne menej náročné predmety pre pospolitý ľud, centrálne dielne pracovali pre bohatšie vrstvy. Aj najodvinutejšie odvetia slovenskej ľudovej výroby charakterizuje veľmi tesná spätosť s poľnohospodárstvom. toto charakterizovalo ďalšiu črtu ľudovej výroby a jej sezónnosť. V lete sa s remeselníka staval roľník v zime zas remeselník. V prvých obdobiach oddeľovania remesiel od roľníctva sa výrazne odlišoval vidiecke remeslo od mestského.
Špecializovaná výroba v hradiskách a budúcich mestách a s ňou súvisiaci obchod, no napríklad staré miestne názvy zaniknutých i dodnes jestvujúcich osád dokazujú, že už v začiatočnom období feudalizmu bola aj na vidieku rozvinutá remeselná výroba. Popri obciach, ktoré mali osobitné úlohy, napríklad pri panských poľovačkách a pri službách na hrade, ako to dokazujú niektoré miestne názvy (Čeľadnice, Dvorníky, Dvorčany, Tlmače, Igram, Lovčice, Psiare a pod.), existovali už koncom prvého tisícročia nášho letopočtu roľnícke obce, ktoré si svoje záväzky k panstvu odbavovali špecializovanou výrobou, napr. Štitáre, Žemliare, Koláre, Dechtáre, Hrnčiarovce, Smolenice, Kováčovce, Tesáre, Čeláre, Plachtince a iné. Okrem týchto výrobných osád jestvovali aj obce, ktorých obyvatelia sa zaoberali obchodom, napríklad Hosté, Hosťovce, Tovarníky, obce špecializované na dovoz soli- Solčany, Solníky, Solka – a na povozníctvo – Vozokany. Podľa archeologických výskumov z tohoto obdobia naj viac dokladov je o technicky vyspelej výrobe najmä v oblasti šperkárstva, hutníctva, kováčstva a hrnčiarstva. Definitívna špecializácia dvorských , mestských a vidieckych remesiel nastala u nás okolo 11, a 12, stor.

Do domácej výroby s výrazne sezónnym charakterom sa zaraďujú všetky techniky spracúvajúce drevo, kožu, kosti a rohovinu, textilné vlákna, hlinu a kovy na menej náročné výrobky pre potreby najbližšieho okolia. V období rozvinutého feudalizmu využíval feudál pre svoje potreby nielen prácu dvorných remeselníkov, ale podriaďoval si aj vedľajšiu malovýrobu roľníkov v obciach na svojom panstve. Celá remeselnícka výroba v rámci feudálneho panstva mu zabezpečovala nezávislosť od výrobkoch miest. Na feudálnych majetkoch žili napríklad čižmári, obuvníci, hrnčiari, kováči, debnári, kolári, zámočníci, mlynári, tkáči, kamenári, tesári a iní. Niektorí, svojou prácou zvlášť významní majstri mali však rozmanité úľavy od robotných povinností a namiesto bežných robôt a naturálií odvádzali panstvu určitý počet výrobkov. Neskôr, od 18. Storočia, platili už len peňažnú rentu. Už od 17. storočia sa slovenskí roľníci sami alebo prostredníctvom priekupníkov usilovali vo väčšom odpredávať svoje hlinené a drevené výrobky, drevné uhlie, vápno a ovocie. Tento obchod smeroval najmä do úrodných nížin Uhorska, kde sa zvyčajne za získané peniaze hneď nakupovali obilie, ktorého bol v horských oblastiach vždy nedostatok. Z Východného Slovenska smeruje obchod do Poľska. Do tohoto obdobia spadajú začiatky tzv. potulných zamestnaní, ako bolo drotárstvo a sklenárstvo, najrozšírenejšie v obciach bývalej Trenčianskej župy a pláteníctvo na Orave. Na Slovensku dodnes žije mnoho rezbárov, tesárov, košikárov, hrnčiarov, tkáčov, vyšívarok a čipkárov- ktorí sa ešte snažia zachovať tradície na svojich predkov. O zachovanie takéhoto pomerne veľkého počtu výrobcov majú podiel predovšetkým hospodárske pomery na Slovensku v 19.stor. , a najmä v prvej polovici 20. Storočia. Prebytok pracovných síl a s tým súvisiaci nedostatok peňazí nútil vidiecke obyvateľstvo mnohých oblastí Slovenska vyrábať si veľkú časť každodenných životných potrieb vo vlastnej domácnosti. Napríklad v niektorých obciach východného Slovenska, Gemera a okolia Trenčína sa udržal spôsob pradenia priamo z ruky, bez praslice, tzv. „druganie“. rozličné spôsoby pletenia čepcov. Na strednom Slovensku sa pri výrobe bačovského riadu zachovala stará technika vkladania dna do nádob. Na Zemplíne a Gemeri si zachovali, archaicky spôsob vypaľovania hlineného riadu. Na východnom Slovensku sa udržala výroba vydlabaných korýt s jedného pňa.

SPRACÚVANIE HLINY

Hlina mala v tradičnej ľudovej kultúre veľmi široké použitie. Najmä v nížinných oblastiach, kde sú jej bohaté zásoby, sa hojne uplatňovala v staviteľstve. Dnes už pomerne zriedka nájdeme na dedinách domy z nabíjanej hliny a zriedkavé sú už aj stavby z tzv.

surových tehál, ktoré sa tvarovali z hliny premiešanej so slamou a plevami. Najširšie sa však hlina uplatnila pri výrobe riadu. Hrnčiarstvo patrí k najstarším špecializovaným remeslám. Pre každodenné potreby širokých ľudových vrstiev sa vyrábali rozmanité druhy úžitkového riadu hlavne z hliny, ktorá bola pre svoju pomerne ľahkú prístupnosť a spracovateľnosť dlho základným materiálom, vhodným na tieto účely. Z hliny sa vyrábali hrnce všetkých druhov: na varenie, na úschovu potravín, krčahy, džbány, čutory na prenos tekutín, misy, taniere, pekáče i riadiného hospodárskeho charakteru ako sú kahance na osvetľovanie, napájadlá pre hydinu iné. Hrnčiarska výroba sa sústreďovala do oblastí s dobrými ložiskami hliny a dreva na pálenie, napríklad na západnom Slovensku, v Honte, Gemeri, Liptove, na Orave a v Zemplíne. Hrnčiari zanechávali staré remeslo pod tlakom vzrastajúcej kapitalistickej veľkovýroby a z nej vyplývajúcej konkurencie, ktorej neboli schopní čeliť. Spolu so zanikajúcim remeslom zmizla však i časť umeleckého prejavu slovenského ľudu.

SPRACÚVANIE KAMEŇA

Horský charakter nášho územia a z neho vyplývajúci hojný výskyt kameňov vhodných na stavebné i dekoračné ciele podnietili už v dávnejšej minulosti vo viacerých oblastiach vznik a rozvoj kamenárskej výroby. Prvý cech kamenárov bol u nás založení v Kremnici roku 1570. Spracúvali sa najmä mäkšie druhy kameňa, hlavne pieskovec. Vyrábali sa z neho žľaby, válovy, stĺpy na bránu, schody, studne, osličky a brúsky, žarnovy, mlynské kamene, náhrobníky. Tvrdšie druhy sa spracúvali priemyselne.
Ľudový kamenár používal pri výrobe jednoduché nástroje ako sú napr. čakan, dláto, kliny, uholnice, klepáčiky, kladivo apod. V mnohých oblastiach Slovenska hralo významnú úlohu aj spracúvanie vápenca na vápno. V niektorých dedinách sa vápno vyrábalo ešte v druhej polovici nášho storočia. (okolie Prešova, západné Slovensko, oblasť Tekova.)
Sklárske výrobky medzi ľuďom tak rozšírené ako výrobky z hliny a dreva. Medzi lúď sa dostalo hlavne tabuľové sklo a obrázky maľované na skle, pretože ostatne výrobky boli pre pomerne vysokú cenu malo dostupné. Sklenne fľaše a poháriky sa dostavajú medzi lúď hlavne koncom 19.a začiatkom 20storočia, keď s mechanizovaním výroby ich cena značné klesla. Najstaršia doteraz zistená sklená huta na Slovensku vznikla okolo r.1350 v Sklenných Tepliciach okrem nej bolo na Slovensku vyše 70 sklenných hút. V sučastnosti pracuje na Slovensku už len 6 sklární.

SPRACÚVANIE KOVOV

Najvýznamnejším spracúvaným kovom bolo nepochybne železo.

Kováčstvo, ktoré tvorí najdôležitejšiu zložku pri spracúvaní kovov v ľudovej kultúre, vyžadovalo pomerne veľkú špecializáciu, poznatky technológie výroby, možnosť získania vzácnej suroviny a všestranne kvalifikovaného remeselníka. Preto kováčstvo patrilo aj na dedinách k tým druhom prác, ktoré sa prvé začali oddeľovať ako špecializované remeslá. Aj tak dedinský kováč pomerne dlho mohol robiť len podradnejšie práce, najmä opravy železného náradia, zatiaľ čo nové výrobky mali povolené vyrábať iba cechoví kováči v mestách. V dedine býval zväčša len jeden kováč, ba v niektorých oblastiach bol iba jeden pre viacero dedín. Kováč, často ako jediný remeselník v dedine, si práve svojou jedinečnosťou udržal zvláštne postavenie.
Popri týchto individuálnych výrobcoch - kováčoch, vznikali výrobné centrá s širším dosahom, najmä v oblastiach s rozvinutým železorudným baníctvom, ako napríklad Gemer a Spiš. Už v 18. Storočí sa v týchto krajoch zakladali manufaktúry na spracovanie železa. Manufaktúrny charakter mala aj práca cigánskych kováčov na juhozápadnom Slovensku- organizovaná zväčša na akomsi veľkorodinnom systéme , ktorý sa zameriavali na výrobu klincov a reťazí a mali pomerne široký okruh konzumentov.
Koncom 19. storočia začali kováči v niektorých oblastiach Slovenska popri kovových doplnkoch k drevenému poľnohospodárskemu náradiu, ako boli pluh a vozy, vyrábať i celé poľnohospodárske náradie, najmä polo železné pluhy rozličnej konštrukcie, ktoré boli nepochybne výkonnejšie než pôvodné drevené. Hoci okruh spotrebiteľov, pre ktorých tieto malé kováčske dielne vyrábali, nebol príliš veľký, predsa sa niektoré rozrástli na akési malé továrničky či skôr manufaktúry.
Medzi ďalšie výrobky pochádzajúce z kováčskych dielní patria napríklad: obločné mreže, kovania dverí, kovové obločnica, svietniky, trojnožky pod riad.
Osobitné miesto v spracúvaní kovov má výroba ľudových šperkov. Tu prevažuje výroba pre vlastnú spotrebu alebo pre potrebu najbližších. To boli výrobky ako doplnky odevu a účesu, spinky, gombíky, pracky, ihlice, hrebene a podložky účesov, prstene a čističe fajok.
Pre potreby vidieckeho obyvateľstva pracovali však aj mestskí zlatníci, ktorí zhotovovali zo striebra filigrámové gombíky a spony.
Známym remeslom bolo bezpochyby drotárstvo. Jeho vznik nepochybne podnietila predovšetkým bieda Trenčianskej stolice, z ktorej sa grupovalo najviac drotárov. Podnetom k rozšíreniu drotárstva ako potulného zamestnania bolo i používanie hlineného riadu v dedinských domácnostiach.
Drotovaním nadobúdal hlinený riad väčšiu trvácnosť. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia rozšírili drotári svoju prácu aj o opravovanie plechového riadu letovaním a „fľakovaním“.

Popri opravách vyrábali aj predmety z drôtu- pasce, vešiaky, klietky, košíky, sitá a iný kuchynský riad, ktorý potom na svojich cestách rozpredávali.

SPRACÚVANIE DREVA

Drevo je nepochybne jedno z najuniverzálnejších materiálov. Používalo sa na stavbu domu, jeho zariadenie a všetky pracovné nástroje.
Hoci sa lesy rozprestierali vo väčšej alebo menšej miere takmer po celom území Slovenska, predsa sa drevorubačstvo ako zamestnanie ľudu nerozvíjalo všade rovnako. Najviac sa rozvíjalo tam, kde boli na to najprimeranejšie podmienky- v krajoch, kde bolo vo veľkých plochách sústredeného veľa dreva, ktoré sa mohlo najmä pri menších dopravných možnostiach v staršom období spotrebovať na mieste alebo na blízkom okolí (v baniach a hutách), alebo v krajoch, ktoré mali dobré dopravné možnosti. Kedysi to boli splavné rieky, neskôr železnice. S ťažbou dreva v minulosti nerozlučne súviselo, dnes už takmer nejestvujúce zamestnania, a to pltníctvo a uhliarstvo.
Pltníctvo bolo v minulosti popri povozníctve jediným spôsobom prepravy dreva na väčšie vzdialenosti. Neslúžilo však iba na prepravu dreva, ale aj iných výrobkov z hornatých častí Slovenska do úrodných nížin bývalého Uhorska. Na pltiach sa predovšetkým prepravovali rozmanité výrobky z dreva ako dosky, šindle, drobné domáce náradie a riad, koly do vinohradov, ale aj výrobky kamenárov, pastierov a pod. Zánik pltníctva spôsobila najmä konkurencia železníc. Na rozdiel od pltníctva uhliarstvo súviselo svojou základnou surovinou s ťažbou dreva, jeho zavádzanie a rozširovanie nepochybne súviselo so spracúvaním kovov, napríklad s kováčstvom a zbrojárstvom. Veľké množstvo drevného uhlia však vyžadovalo železiarstvo a hutníctvo. Väčší počet uhliarskych osád na Slovensku sa preto, samozrejme, vyskytuje najmä v oblastiach so železiarskymi a hutníckymi podnikmi. Kamenouhoľné bane však vytlačili drevné uhlie z veľkovýroby.
S ťažbou dreva a s drevorubačstvom najbezprostrednejšie súvisí tesárstvo. Znalosť tesárskych prác sa uplatňovala predovšetkým pri stavbe domu. Na stavbe domu sa zúčastňovali všetci mužskí členovia blízkej i vzdialenej rodiny. Majiteľ s príbuznými si drevo sami vyrúbali, očistili, doviezli a podľa potreby napílili a okresali, pričom odborník vykonával iba najzložitejšie práce a dozeral na stavbu. Tesárskou technikou sa zhotovovali aj základné časti tradičného vnútorného zariadenia vidieckych domov. Najmä menšie kusy nábytku ako lavice, sedačky, poličky, zariadenia pitvorov, komôr a kolíb. Výrobou nábytku a drevených nástrojov sa sezónne zaoberali najmä mlynári. Pri spracúvaní dreva boli odborníkmi a vyznali sa v rozličných tesárskych, truhlárskych, stolárskych, tokárskych a konštrukčných prácach.

Vo všetkých oblastiach Slovenska s výskytom drevenej architektúry bola neodmysliteľná výroba šindľov. Šindle sa vyrábali z mäkkého dreva štiepaním a žliabkovaním oberučným nožom na oberučnom stolci.
Šindliarskej výrobe je veľmi blízka výroba skladných truhiel, tzv. súsekov, ktoré sa v minulosti používali na uskladňovanie šatstva a potravín. Vyrábali sa zo štiepaných kusov dreva, takisto žliabkovaných podobne ako šindle a skladaných do rámu. Truhly mali sedlovitý vrchnák, takisto zo štiepaných dosák. -
Drevo bolo všestranne využiteľné, čo dokazujú aj niektoré tokárske výrobky ako predovšetkým praslice a kolovrátky, ale aj hudobné nástroje ako rôzne píšťaly, fujary či husle.

SPRACUVANIE PRUTIA A TRAVIN

Rozličné druhy pletiarskych prác patria k veľmi starým pracovni technikám. Napriek svojej starobylosti však spracúvanie prútia, korienku a travín nestratilo význam ani do dnes. Z prútia sa ešte i dnes vyrábajú koše a košíky rozmanitej veľkosti a tvaru, prútený nábytok, opletajú sa ním fľaše a demižóny. Znalosť pletenia bola u Slovankou taká univerzálna, že sa ňou zaoberali cele rodiny muži , ženy aj deti. Najme v oblastiach s hojnejším výskytom prútia pri riekach a potokoch. Na pletenie sa nepoužívalo len prútie ale aj: slama oplatená prútím sa používa na výrobu slamienok, kolikou, misiek, veľkých nádob na obilie, a do nedávnej minulosti aj na výrobu úľov.
Trstina je močaristá travina, zvlašnou technikou tkania sa s nej vyrábajú rohože a tašky.
Kukuričné šúpolie je najmlatšim materiálom v košikárskej výrobe. Z listou s kukuričného klasu sa stáčaním a vytvára dlhší úplet z ktorého sa vytvárajú výrobky ako napr. tašky, obaly na poháre, podnosy, sandále, topánky i figurované výrobky.

Zdroje:

SLOVENSKO ĽUD – II. ČASŤ -