V starobylej janovskej mučiarni zazrel raz Niccolo drevené sáry a kladky na nohy, tvarom podobné husliam. Boli to súčiastky takzvanej španielskej čižmy, ktorou pri mučení drvili nohu zločinca. Takým istým mučiacim nástrojom sa stali husle pre ruky, mozog a srdce dieťaťa. Lakte a ramená boleli, prsty nevedeli udržať sláčik, z ľavej ruky sa vyšmykol krk huslí a nástroj bezmocne padol na rohožku. No okrem toho mu celé týždne nezmizli z tela krvavé podliatiny a sinky po premyslených štípancoch otcovej ruky. Nohy, ruky, tvár i šija — všetko bolo pokryté modrinami. Matka na kolenách prosievala otca, aby šetril dieťa, no jej nárek ho ešte väčšmi rozzúril. Nič nevedelo zlomiť jeho tvrdošijnosť.
Keď Niccolova matka ochorela, zaprisahávala syna: — Chlapče, dnes v noci mi povedal anjel — ten istý, čo sme ho videli na svätom obraze v dóme — že budeš najslávnejším huslistom na svete. Neprišli sme do tohto mesta nadarmo. Tu žili najväčší husliarski majstri: Amati, Guarneri a Stradivari. Cítim, že si tu pochováš matku. Sľúb mi, že sa nikdy nevzdáš huslí.
Chlapec sa zľakol, všetko prisľúbil, no našťastie matka vyzdravela. V Cremone býval potomok slávneho husliara Paolo Stradivari. Niccolo sa dostal do jeho domu, lebo túžil po lepšom nástroji, no starý pán ho poslal za grófom Cosiom, ktorý mal zbierku majstrovských huslí. Gróf Cosio Niccolovi povedal: -Mám deväťdesiatsedem rokov a z tých som osemdesiat strávil zbieraním týchto pokladov. Podľa vlastného odhadu a podľa výpočtov môjho astrológa zostali mi ešte dva roky života. V tomto dome stojíš pred najväčšou a najkrajšou zbierkou hudobných nástrojov na svete. Kvôli nim jestvuje zem, kvôli nim stvoriteľ vesmíru vnukol človekovi nekonečnú lásku k hudbe, ktorá mení zlý život na nádherné tóny.
Daroval mu husle. Neskôr ho chodil ešte navštevovať a rád počúval grófa rozprávať históriu vzácnych huslí. Spomínal slávne mená ako Andrea Amati, jeho dvoch synov Geronima a Antónia Amati, Geronimovho syna Niccolo, jeho učňov Andrea Guarneri a Antonia Stradivari. Rodina sa vrátila po nejakom čase do Janova. Niccolo sa začal učiť u Giacoma Costa, učiteľa janovskej hudobnej školy. Ten ho hneď posielal hrať do chrámov, veď z týchto koncertov mal Costa vysoké výnosy. Keď signor Antonio prišiel na Costovu chamtivosť, zrušil hodiny výuky. Tak sa dostal Niccolo do rúk ďalšieho učiteľa – signora Niecca. — Musím ti blahoželať, — povedal Niecco, ked už štyri dni spolu cvičili a každé slovo zdôraznil ráznym kývnutím — ešte nikdy som sa nestretol s takým sluchom.