No musím ti povedať pravdu, že sa mi viac páčilo, keď si minule improvizoval, ako keď hráš moje vlastné skladby. Prerábaš ich a nehráš ich tak, ako by som ich ja sám zahral. Vždy budeš všetko v živote prerábať a nikdy nebudeš spokojný s tým, čo nepretvoríš podľá vlastnej vôle. Dám ti dobrú radu- kecí budeš vystupovať pred obecenstvom, nehraj diela žijúcich skladateľov — urazíš ich svojou interpretáciou, hoci možno to, čím obohatíš cudziu skladbu, bude cennejšie než pôvodný námet jej autora. Máš šťastie, že si stretol skladateľa s mojím charakterom, iný by ti vylepil poriadne zaucho za tvoje fantázie a za akúsi tvojmu veku dokonca neprimeranú vášeň, ktorú vlievaš do zvukov cudzej hudby. Ale k veci! Neboj sa, že sa zľaknem tvojich improvizácií: no nesmieš hrať iba cudzie, naopak, musíš sám tvoriť!
Po malých úspechoch a vďaka odporúčaniam sa dostal do Parmy na konzervatórium
ku Paerovi. Už tu mu dali pocítiť zlobu závistlivci, lebo Paganinimu sa darilo a navyše bol talentovaný. Ukradli mu husle a namiesto nich podstrčili len akési haraburdie. Keď sa Niccolo vrátil domov, bol veľmi prekvapený, lebo ho vítali s hnevom a výčitkami. Ktosi im zasielal listy plné klamstiev a ohováračstva. „Najdrahšia signora! Celé konzervatórium plakalo horkými slzami, aj signor Paer, náš ctený riaditeľ, sa nezdržal sĺz, keď videl, akými barbarskými pohybmi sa pokúšal váš syn vylúdiť duté a chrapľavé zvuky zo zanedbaných, vínom obliatych, v krčmách a pivniciach splesnených huslí. Pán riaditeľ pred tým, než odišiel do Benátok — do jediného mesta, kam ešte neprenikol bonapartský bezbožný ateizmus — vyhlásil na rozlúčkovom večierku pred pedagógmi, seminaristami a študentmi, že on, ktorý vkladal také veľké nádeje do Niccolu Paganiniho, je ním úplne sklamaný a vyslovuje nad ním svoju učiteľskú kliatbu."
Začal cestovať po krajine. Žal úspech za úspechom. No ako bol sladký úspech, také horké boli skutky a podlé činy závistlivcov a neprajníkov. Raz mu dokonca na koncerte narezali struny: Sála na okamih úplne stíchla, no hneď nato sa ozval výbuch potlesku. Bola to hlasná, hrozivá odpoveď obecenstva na demonštráciu orchestra. Paganini pocítil, že víťazstvo je už na jeho strane. No hneď po prvých taktoch Tartiniho sonáty mu pukla struna: zatiaľ čo huslista hľadal impresária, ktosi mu stihol narezať struny. Paganini prešiel teraz
k variáciám na Tartiniho tému. Trochu odvážny skok sláčikom — a praskla druhá struna.