Bez zachvenia, bez najmenšej straty tempa dohral Paganini na dvoch strunách túto neobyčajne ťažkú skladbu, ktorú len nedávno napísal.
Inokedy, keď sa vo Ferrare nevedeli diváci správať, lebo vysmiali speváčku, ktorú sprevádzal, pomstil sa takto: Sálou sa rozlial prúd takých podivných zvukov, že spočiatku sa v nich nikto nevyznal. Zrazu obecenstvo začulo škrípanie kolies na voze rozvážača vody a vyšpľachovanie vody z bočky, potom výkriky pohoniča mulíc, híkanie osla, kikiríkanie kohútov, zvolávajúcich sliepky, zúfalé zavýjanie psa, ktorému kôň pristúpil nohu, a mravčanie kocúrov, ktoré usporiadajú na strechách jarné bitky. Ferrarčania ohromení počúvali túto besnú skladbu. Spočiatku sa len kde-tu niekto usmial, no o chvíľu sa už celé predné rady otriasali smiechom. Zrazu sa sláčik zamihal vo vzduchu a posledné tóny zamreli kdesi
pod ozdobnou klenbou. Iba praskot sviec narušoval hlboké ticho. Paganini postúpil
o niekoľko krokov dopredu, nahol sa tak, že obecenstvo počulo jeho piskľavý dych a skoro nad hlavami prvého radu švihol sláčikom, dotkol sa ním kvintovej struny a hneď na to basovej. Obecenstvo celkom jasne rozoznalo urážlivý výkrik huslí: ,,Chi-chan!" Husle verne reprodukovali prirodzenú moduláciu ľudského hlasu s celou jeho schopnosťou vyjadriť pohŕdanie. To sa opakovalo dvakrát, potom ešte trikrát — skutočný živý výkrik, to isté pohŕdavé zvolanie, ktoré prenasleduje Ferrarčanov po všetkých talianskych cestách. „Chi-chan" znamená trdlo, nafúkaný páv. Je to stará prezývka obmedzených, tupohlavých ferrarských idiotov, skúpych, kreténskych držgrošov, čo vedia iba počítať peniaze, polozvierat a poloľudí, čo nevedia nič iné než zháňať zisk, jesť, piť a pravidelne chodiť na spoveď k vypasenému kňazovi. Tak písali o Ferrarčanoch ostrovtipní pozorovatelia anglického časopisu „Observer“.
V Turíne sa stretol so skladateľom Rossinim a výborným huslistom Spohrom. Oženil sa so speváčkou Antonie Branchi a 23. júla 1825 sa narodil syn Achillino Paganiny. Manželstvo sa nevydarilo, no syna nadovšetko miloval. Cestoval so synom po Európe a koncertoval. Počas koncertného turné naňho neustále útočili cirkevní hodnotári, no on hovoril: Katolícka cirkev sa spytuje, prečo som k nej ľahostajný. Taliansko už vyrástlo
z plienok a temné povery so všetkými falošnými zázrakmi mu už nevedia nič dať. No veľké hudobné umenie, ktoré uvádza veci tohto sveta do ľubozvučného súladu, vie v duši človeka vyvolať novú harmóniu- nové chápanie sveta. Cirkev nemôže akceptovať hudbu oslobodzujúcu dušu od všetkého, čo ju púta k minulosli Z toho vyplýva definitívny záver: cirkev je nepriateľom človeka.
Vo Varšave sa stretá so Chopinom pri husľovej súťaži s Lipinskim (samozrejme vyhrá).