Paganini je často vyčerpaný, chorľavý a stráca hlas.
V Paríži príde na koncert Franz Liszt, ktorý keď počul Paganiniho hru, zmenil sa jeho život. Pre Liszta bol koncert vatrou, v ktorej zhorela celá jeho hudobná minulosť.
Keď sa vrátil do Janova v zúboženom stave, zaúpel: No či je toto jeho vlasť? Ozvali sa dávno zabudnuté trpké spomienky. Za šesť rokov sa veľa stalo, rieka času odplavila všetky rodinné vzťahy. Matka zomrela a otec napísal Harrisovi tri výhražné listy, v ktorých vyjadroval nespokojnosť s dôchodkom, hoci by z neho boli mohli vyžiť štyria otcovia. Po matkinej smrti stala sa žena Niccolovho brata predmetom starcových chúťok. Syn prijal tento úder osudu
s prudkosťou talianskeho temperamentu. Došlo ku krvavej ruvačke. Za hlasného kriku susedov a pred očami hrôzou stŕpnutých vnúčat zviazali starca povrazmi a vyhnali ho z vlastného domu. Rodina sa rozpadla, starec kdesi zomrel.
Na Paganiniho sa mnohí vrhli ako supy, aby sa priživili na jeho bohatstve, rôznymi trikmi vylákali peniaze. V každých novinách vyšiel hanlivý, nepravdivý článok. Dokonca aj o tom, že zomrel. Keď naozaj zomrel, bolo to 27. mája 1840, ani vtedy nemali jeho neprajníci pokoja: — Netvor už zomrel, — oznámil záhradník skupine zvedavcov pred bránou Paganiniho domu. — Prekliaty diabol je mŕtvy! Ani kňazov k sebe nepustil, umrel bez pokánia ako pes. Jeho mŕtvola poškvrňuje naše mesto!
Uplynulo 50 rokov od Paganiniho smrti, kým bol Paganini konečne pochovaný a jeho prach sa zmiešal s rodnou prsťou.