Horkýže slýže

Horkýže Slíže dnes s obľubou tvrdia,
že konštelácia hviezd im praje.

Muzikanti o sebe radi tvrdia, že sú nadšenci alebo amatéri, ktorí robia muziku pre zábavu. Fakt, že majú na konte prvú platinu, ich teší, ale žily určite netrhá.

Keď začína byť kapela masová, okamžite ju spájajú s komerciou, zhodujú sa aj členovia Horkýže Slíže na margo úspechu, ktorý sa ich momentálne horúco dotýka. Možno tomu dopomohla rušná medializácia vďaka Pročkovmu fóru a fiktívnej žalobe spískanej pre populárnu reláciu, muzikanti však s obľubou tvrdia, že konštelácia hviezd im momentálne praje. Priznávajú, že sú akýmsi paradoxom na slovenskej scéne, keďže kapela ich rangu obvykle nepredáva také množstvo nosičov. Isté je, pre niekoľkými rokmi by o Horkýže Slíže média ani len nezakopli a ich stabilná základňa fanúšikov bola rozhodne čo do počtu skromnejšia. Zvlášť rádia boli skeptické k ich odvážnemu slovníku a skupina si tak vyslúžila prívlastok akejsi „čiernej ovce“ medzi kapelami. Dnes o nich vraj vie aj „posledná 80-ročná starenka z Terchovej“ a média sa o nich zaujímajú viac než kedykoľvek predtým. Horkýže Slíže nestrácajú zdravý úsudok a určitý odstup od „oficiálneho“ sveta médií. História kapely sa datuje od 4.novembra 1992, od prvých skúšok na nitrianskom kúpalisku. Vďaka špecifickosti vyjadrovacích prostriedkov prischol formácii titul rockovo – naivná kapela. Už po roku fungovania sa skupine podarilo dostať do povedomia priaznivcov. Zatiaľ však nebol na svete žiaden album, preto si ich fanúšikovia nahrávali počas živých vystúpení na diktafóny. Bolo načase nahrať debutovú platňu v štúdiu Tomáša Kmeťa v Hlohovci. Ich diskografia do dnešného dňa zahŕňa päť štúdiových albumov:

- V rámci oného (1996)
- Vo štvorici po opici (1998)
- Ja chaču tebja (2000)
- Festival Chorobná (2001)
- Kýže sliz – aktuálny.

V textoch Horkýže Slíže je niečo z reality, niečo z fantázie. Napríklad pesnička Jogín, vznikla v predstavách Mária. Kuku, kreatívny mozog kapely sa podpisuje pod povestné texty pesničiek. Faktom je, že špecifickosť kapely stojí práve na textoch. Nájdete v nich dávku naturálneho humoru, pikantnú iróniu okorenenú šťavnatými vulgarizmami – všetko dômyselne poskladané do rýmovačiek v recesistickom vydaní. Niekedy v nich nechýbajú ani drsné témy, o ktorých by človek možno nechcel tak otvorene počuť. Napríklad Kuko napísal verš - Čože je to čože, rakovina kože - , keď si ani poriadne neuvedomoval, čo spieval.

Fanúšikovia milujú Kukove pikantné texty
a šťavnaté vulgarizmy

Vtedy si myslel, že objavil Ameriku. Je to morbídne, nechutné a zároveň srandovné. Pesnička L.A.G. Song nikoho neuráža a každý človek si ju môže vysvetliť po svojom. Takýchto tém je veľa. Hoci ich hlavne rádia vehementne odmietala pre vulgarizmy, fanúšikom, naopak, prirástli k srdcu práve texty. Ktorá kapela si už dnes dovolí otvorene spievať o homosexuáloch a lesbičkách, cucflekoch od upíra, prostitútkach, sexuálnych úchylkách, patológii či rómskych spoluobčanov? Jedine čoho sa muzikanti zásadne stránia je politika. Povedali si, že do nej nijakým spôsobom nevstúpia, a Kuko ju vraj vôbec nesleduje. V politicky podfarbenom klipe k pesničke Gilotína odťali niekomu kapustnú hlavu. Zhodou okolností v tom období odvolali istého politického komentátora – Pavla Kapustu. Keď sa vraj pýtali Kuka, či to bol zámer, nemal ani šajnu, o čom rozprávajú, zabávajú sa chalani.

Ak poznáte pesničku Traja spití roboši z aktuálneho albumu Kýže sliz, vedzte, že ani tento príbeh nie je bohapustým výplodom fantázie. Kuko sa roky živil ako robotník, časom však musel dať výpoveď a muzika ho dnes plne zamestnáva. Jurajovi hudobná kariéra povolanie nenaštrbila. Je cukrár a má dobrých šéfov, ktorým sa aspoň raz za mesiac príde ukázať. Okrem toho, tá robota ho baví a nerád by na to zabudol. Nevie ako dlho ho bude živiť kapela, ale keď skončí, opäť by chcel byť cukrárom. Najpozoruhodnejšou sa zdá story výzorovo extravagantného Sabotéra, ktorý si na chvíľu otestoval aj prácu barmana a dodnes na to spomína ak na poriadne rockenrolové obdobie, ale teraz je poisťovacím agentom. Žije dvojaký život ako Dr.Jekyll a Mr.Hyde. Cez týždeň sa pohybuje v obleku, potom ho strhne, zase si dá normálne šaty ktoré má rád, a premení sa na divocha na pódiu. Prispôsobuje sa aj distingvovaným vyjadrovaním, lebo s nejakým riaditeľom firmy treba komunikovať inak, len nie bežne. Napríklad už len výmena vizitiek je podľa neho hotovým kultovým procesom v tejto brandži.

Horkýže Slíže nezabudnú, paradoxne, v časoch svojej najväčšej slávy podotknúť, že kapela nie je na celý život. Členovia kapely si zatiaľ rozumejú a chcú ešte niekoľko rokov pohrať. Tvrdia, že to nebude natrvalo a možno potom budú podnikať. Kuko navrhuje prevádzkovanie materskej školy, kým Doktor je jednoznačne za otvorenie krčmy, tie vraj na Slovensku momentálne prosperujú. Delia sa rovným dielom. Je to spravodlivé a nikto nemôže na nikoho ukázať prstom, že dostal viac.

Ako povedali, nehrozí, že sa budú niekedy hádať pre peniaze alebo vážne veci, skôr pre hlúpe malichernosti.
„Kedysi som určite bol
francúzskou prostitútkou,“
smeje sa Sabotér

Horkýže Slíže robia muziku pre ľudí, ale určite nie plánovite. Bubeník Marek pred časom nahradil Martina Košovana. Jeho definitívny odchod zvyšok kapely poctivo utajoval pred Kukom, lebo sa obávali jeho reakcie. Košo raz prišiel a povedal, že odohrá s nimi dva koncerty a končí. Skupina začala rozmýšľať o novom bubeníkovi a napadol im Marek Viršík. Kukovi o Košovi ani nepovedali a posledné dva koncerty odohrali bez toho, aby to vedel. Bol by to zbytočný stres a všetci si to chceli užiť. Dnes už je všetko v tých najlepších koľajach. Nový bubeník je veľmi šikovný a volajú ho Automat. Ako keď dá človek disketu do počítača, a tá načíta údaje. Podobne hrá Marek na bicie, skrátka, je to Herr Boh, tvrdia členovia kapely.

Kapela sa získava čoraz viac priaznivcov, čo sami členovia vysvetľujú popularitou rocku., ktorá radikálne vystriedala silnú dancefloorovú vlnu zo začiatku deväťdesiatych rokov. Pritom ich hudobné prostriedky sú až nápadne jednoduché a osobitnú kapitolu tvoria ich klipy. Nechýba v nich výrazný nápad a pochopiteľne, absurdný humor. Ich najnáročnejší klip točili dva dni. Museli zohnať strešne veľa rekvizít, ale inak ich robia veľmi jednoduché. Mnohí im potom hovoria, že robia sedlácke klipy. Zväčša muzikanti tvrdia, že keď sú už kapela takého rangu, malo by to byť na úrovni, ale obyčajným ľuďom sa páčia. V muzikantskej brandži neostávajú kvôli predaju platní, sláve či megazárobkom, ale kvôli živým vystúpeniam. Na nich sa dá vraj zažiť všeličo.

Zdroje:

Časopis Markíza -