Horkýže Slíže dnes s obľubou tvrdia,
že konštelácia hviezd im praje.

Muzikanti o sebe radi tvrdia, že sú nadšenci alebo amatéri, ktorí robia muziku pre zábavu. Fakt, že majú na konte prvú platinu, ich teší, ale žily určite netrhá.

Keď začína byť kapela masová, okamžite ju spájajú s komerciou, zhodujú sa aj členovia Horkýže Slíže na margo úspechu, ktorý sa ich momentálne horúco dotýka. Možno tomu dopomohla rušná medializácia vďaka Pročkovmu fóru a fiktívnej žalobe spískanej pre populárnu reláciu, muzikanti však s obľubou tvrdia, že konštelácia hviezd im momentálne praje. Priznávajú, že sú akýmsi paradoxom na slovenskej scéne, keďže kapela ich rangu obvykle nepredáva také množstvo nosičov. Isté je, pre niekoľkými rokmi by o Horkýže Slíže média ani len nezakopli a ich stabilná základňa fanúšikov bola rozhodne čo do počtu skromnejšia. Zvlášť rádia boli skeptické k ich odvážnemu slovníku a skupina si tak vyslúžila prívlastok akejsi „čiernej ovce“ medzi kapelami. Dnes o nich vraj vie aj „posledná 80-ročná starenka z Terchovej“ a média sa o nich zaujímajú viac než kedykoľvek predtým. Horkýže Slíže nestrácajú zdravý úsudok a určitý odstup od „oficiálneho“ sveta médií. História kapely sa datuje od 4.novembra 1992, od prvých skúšok na nitrianskom kúpalisku. Vďaka špecifickosti vyjadrovacích prostriedkov prischol formácii titul rockovo – naivná kapela. Už po roku fungovania sa skupine podarilo dostať do povedomia priaznivcov. Zatiaľ však nebol na svete žiaden album, preto si ich fanúšikovia nahrávali počas živých vystúpení na diktafóny. Bolo načase nahrať debutovú platňu v štúdiu Tomáša Kmeťa v Hlohovci. Ich diskografia do dnešného dňa zahŕňa päť štúdiových albumov:

- V rámci oného (1996)
- Vo štvorici po opici (1998)
- Ja chaču tebja (2000)
- Festival Chorobná (2001)
- Kýže sliz – aktuálny.

V textoch Horkýže Slíže je niečo z reality, niečo z fantázie. Napríklad pesnička Jogín, vznikla v predstavách Mária. Kuku, kreatívny mozog kapely sa podpisuje pod povestné texty pesničiek. Faktom je, že špecifickosť kapely stojí práve na textoch. Nájdete v nich dávku naturálneho humoru, pikantnú iróniu okorenenú šťavnatými vulgarizmami – všetko dômyselne poskladané do rýmovačiek v recesistickom vydaní. Niekedy v nich nechýbajú ani drsné témy, o ktorých by človek možno nechcel tak otvorene počuť. Napríklad Kuko napísal verš - Čože je to čože, rakovina kože - , keď si ani poriadne neuvedomoval, čo spieval.