Rembrandt predovšetkým túžil dosiahnuť najvyšší stupeň spoločenského rebríčka, ktorému jeho súčasníci prikladali veľkú dôležitosť. Aby dosiahol pocit osobnej slobody, potreboval, prirodzene, získať určité sociálne zabezpečenie. Keď sa pozeráme na niektorý Rembrandtov obraz, nepociťujeme potrebu zachovať si úctivý odstup; naopak, pristúpime k nemu bližšie, aby sme ho lepšie pochopili; stávame sa jeho súčasťou. A práve to bolo mojím hlavným cieľom v tejto práci, aby som priblížila život a jeho prínos svojimi dielami a vyjadrila svoj obdiv človeku, ktorý neprikladal dôraz na fyzickú krásu, čo je v dnešnej dobe vzácnosť. Svoje fenomenálne nadanie využíval na tríbenie videnia, ktoré s plynúcimi rokmi získalo tak na hĺbke, ako aj na strohosti. Obdivuhodný je aj jeho postoj k náboženstvu a paradox, že jeden z najväčších náboženských maliarov všetkých čias žil v Nizozemsku, teda v krajine ovládanej protestanskou oligarchiou. Veľmi ma zaujal maliarov postoj k svätému Pavlovi, ktorý ho zaujal svojím životom a náhlou zmenou; na začiatku tvrdý prenasledovateľ kresťanov, a neskôr je z neho svätec. Celý život umelca sa skladal z dvoch častí; z dobra a zla, zo šťastia a nešťastia, z radosti a smútku.. a myslím, že niekedy aj on sám videl v sebe podobnosť so svätým Pavlom. Som rada, že som mohla aj ja prispieť troškou, ku spoznaniu takého génia, akým bol Rembrandt.