V Uhorsku sa časti Rómov, najmä kováčom a hudobníkom dovoľovalo usídľovanie. V období osvietenstva (za vlády Márie Terézie a Jozefa II.) sa prijímali opatrenia na ich usadenie, asimiláciu, stanovili sa tresty za túlanie, vydávali sa nariadenia zamerané na vzdelávanie a christianizáciu Rómov. Nič to však nezmenilo na ich zlej ekonomickej situácii, zmenšovaní priestoru na uplatnenie svojich výrobkov a nevyhnutnosť živiť sa aj žobraním a krádežami, čo zvyšovalo mieru odmietania a vyčleňovalo ich na perifériu sociálnej štruktúry vtedajšej spoločnosti - čo fakticky platilo v tejto podobe aj v období medzivojnovej ČSR.
Obdobie II. svetovej vojny prinieslo Rómom, v dôsledku nacistickej rasovej teórie, spolu so Židmi, označenie menejcenná rasa a genocídu rómskeho etnika. V koncentračnom tábore Osvienčim - Brezinke zahynulo takmer 20 tisíc európskych Rómov, medzi nimi tisíce českých. Slovenskí Rómovia neboli transportovaní do koncentračných táborov, podliehali však viacerým diskriminačným opatreniam. Nesmeli cestovať verejnými dopravnými prostriedkami, do miest a obcí smeli vstupovať len v povolené dni a hodiny, pre mužov sa zriaďovali špeciálne pracovné tábory.
V bezprostredne povojnovom období sa pozornosť venovala predovšetkým obnove a rekonštrukcii národného hospodárstva. Rómsky problém sa koncentroval predovšetkým na území Slovenska, najmä východného. V Čechách, vzhľadom na malý počet Rómov, ktorí prežili protektorátne vyhladzovanie, nepredstavoval žiaden problém, ktorý by bolo potrebné riešiť. V r. 1947 sa urobil pokus zamedziť kočovanie a nekontrolovaný pohyb po území republiky. Mala tomu napomôcť evidencia všetkých Rómov. Celkový počet Rómov bol v celej ČSR 101 190, z toho v Čechách 16 752, na Slovensku 84 438, z toho takmer 50 percent na východnom Slovensku.
V nasledujúcich obdobiach nemožno poprieť veľkú snahu ústredných orgánov dosiahnuť spoločenskú integráciu rómskeho etnika. Hlavné oblasti zamerania boli likvidácia negramotnosti, zdravotne závadných chatrčí, znižovanie kriminality.