Rómska rodina

1. História a súčasnosť Rómov

Takmer s istotou sa podarilo určiť, že predkovia dnešných Rómov patrili k Indii k etnickej skupine Dómov. V kastovnom usporiadaní indickej spoločnosti patrili k najnižšej skupine, vyčlenenej z kastovného systému, tzv. nedotknuteľným. Sem patrili ľudia „nečistých profesií”, ktorí zametali, odstraňovali nečistoty, prali prádlo, ale aj kati, kočovní kováči, muzikanti, tanečníci, drezéri opíc a hadov, zlodeji koní. Tento nezmeniteľný spôsob umiestnenia v spoločnosti a z toho vyplývajúci spôsob obživy bol viazaný odkázanosťou na ostatné obyvateľstvo, ktoré produkovalo všetko, čo bolo potrebné na zabezpečenie ich obživy a ostatných potrieb. Medzi nimi samotnými neboli žiadni roľníci, pastieri, remeselníci. Ich spôsob obživy, prirovnateľný k terciálnej sfére a lovecko-zberateľskej rozkladajúcej sa prvotnopospolnej kultúre, ich permanentne nútil k rozptylu, disperzii do stále väčších priestorov a k symbióze s okolitým, najmä roľníckym obyvateľstvom.
Rómovia Indiu, teda stredoindický štát Bihár a severozápadný Pandžáb, ktoré sa považujú za pravlasť Rómov, opúšťali vo viacerých vlnách v priebehu 9. a 10. storočia. Jednotlivé skupiny prechádzali cez Perziu, Arméniu a Malú Áziu, v 11. storočí sa objavili na európskom kontinente. Najstaršia zmienka o ich výskyte na Slovensku je z r. 1322 z okolia Spišskej Novej Vsi.
Ich pomenovanie vychádzalo na jednej strane z ich domnelého egyptského pôvodu (Egyptyanos-Gypsies, Gitanos), na Balkáne ich pomenovali termínom určeným pre manichejskú sektu Athinganoi - Atsinganos, z čoho vznikla druhá veľká skupina ich pomenovaní - Zingaro, Tsigane, Zigeuner, Cigáni. Tieto pomenovania dostali mimo svojho spoločenstva. Sami používali etnonym „Róm” a pre používanie tohto termínu sa priklonila aj r. 1971 založená vrcholná rómska organizácia „International Romani Union” a toto označenie etnika sa stáva všeobecne uznávaným.
Spočiatku boli Rómovia v Európe vcelku akceptovaní, využívajúc náboženské legendy o pútnictve za trest, dávali si vystavovať od jednotlivých feudálov ochranné „glejty”. Na základe skúseností z interakcie s nimi sa postupne formovalo odmietanie, ktoré vyústilo do ich exkomunikácie z cirkvi r. 1427 a následným prenasledovaním, beztrestným vyvražďovaním, najmä v západnej Európe a to až prakticky do polovice 18. storočia. Vhodnejšie podmienky boli v strednej a juhovýchodnej Európe, kde sa usídlila prevažná časť európskych Rómov.

V Uhorsku sa časti Rómov, najmä kováčom a hudobníkom dovoľovalo usídľovanie. V období osvietenstva (za vlády Márie Terézie a Jozefa II.) sa prijímali opatrenia na ich usadenie, asimiláciu, stanovili sa tresty za túlanie, vydávali sa nariadenia zamerané na vzdelávanie a christianizáciu Rómov. Nič to však nezmenilo na ich zlej ekonomickej situácii, zmenšovaní priestoru na uplatnenie svojich výrobkov a nevyhnutnosť živiť sa aj žobraním a krádežami, čo zvyšovalo mieru odmietania a vyčleňovalo ich na perifériu sociálnej štruktúry vtedajšej spoločnosti - čo fakticky platilo v tejto podobe aj v období medzivojnovej ČSR.
Obdobie II. svetovej vojny prinieslo Rómom, v dôsledku nacistickej rasovej teórie, spolu so Židmi, označenie menejcenná rasa a genocídu rómskeho etnika. V koncentračnom tábore Osvienčim - Brezinke zahynulo takmer 20 tisíc európskych Rómov, medzi nimi tisíce českých. Slovenskí Rómovia neboli transportovaní do koncentračných táborov, podliehali však viacerým diskriminačným opatreniam. Nesmeli cestovať verejnými dopravnými prostriedkami, do miest a obcí smeli vstupovať len v povolené dni a hodiny, pre mužov sa zriaďovali špeciálne pracovné tábory.
V bezprostredne povojnovom období sa pozornosť venovala predovšetkým obnove a rekonštrukcii národného hospodárstva. Rómsky problém sa koncentroval predovšetkým na území Slovenska, najmä východného. V Čechách, vzhľadom na malý počet Rómov, ktorí prežili protektorátne vyhladzovanie, nepredstavoval žiaden problém, ktorý by bolo potrebné riešiť. V r. 1947 sa urobil pokus zamedziť kočovanie a nekontrolovaný pohyb po území republiky. Mala tomu napomôcť evidencia všetkých Rómov. Celkový počet Rómov bol v celej ČSR 101 190, z toho v Čechách 16 752, na Slovensku 84 438, z toho takmer 50 percent na východnom Slovensku.
V nasledujúcich obdobiach nemožno poprieť veľkú snahu ústredných orgánov dosiahnuť spoločenskú integráciu rómskeho etnika. Hlavné oblasti zamerania boli likvidácia negramotnosti, zdravotne závadných chatrčí, znižovanie kriminality.

Vo vládnych nariadeniach a v straníckych materiáloch sa presadzovali požiadavky na zvyšovanie zapojenia Rómov do pracovného procesu, zaistenie dochádzky detí do školy a do predškolských zariadení, odstraňovanie diskriminácie v odmeňovaní, ale aj v postojoch obyvateľstva.
Napriek snahám a pokusom, či už formou tlaku k asimilácii, koncepciami rozptylu a presunu, bohatými dotáciami do podpory prestavby chatrčí, dochádzky detí do predškolských zariadení a školských družín, výraznejšie zmeny v spôsobe života rómskeho etnika sa nepodarilo dosiahnuť. Dôvodov zlyhania plánov bolo iste viac, ale určite k nim patrili živelnosť, nekoncepčnosť a nedostatočná znalosť problematiky, kedy rozdiely medzi majoritnou spoločnosťou a Rómami sa chápali ako sociálny problém, bez ohľadu na kultúrno etnický kontext. Je pravdepodobné, že problém spolužitia natoľko odlišných kultúr je príliš zložitý na to, aby mohlo byť riešením to, čo považuje za správne majoritná spoločnosť a že zmenu nemožno navodiť bez akéhokoľvek „pričinenia”, aktivity, vôle, alebo aspoň pritakania etnického spoločenstva Rómov.
Zmeny, ktoré priniesol na tomto poli rok 1989 a pád socialistického zriadenia, je ťažké hodnotiť z hľadiska pozitívne - negatívne. Je nesporná, že nastali. Vznikli viaceré rómske politické strany, vo volebnom období 1990-92 mali svojich zástupcov v parlamente. Začali vychádzať rómske periodiká, v Košiciach vzniklo profesionálne rómske divadlo - Romathan, na VŠ pedagogickej v Nitre bola založená Katedra rómskej kultúry, kde sa pripravujú učitelia rómskych detí. V apríli 1991 vláda SR prijala nové zásady prístupu k Rómom, kedy základným východiskom je uznanie etnickej svojbytnosti Rómov na úrovni ostatných etnických minorít, žijúcich na území republiky. Bolo zrušené centralistické riadenie „rómskej otázky” a zodpovednosť aj právomoc sa prenechala miestnym orgánom. Zdôrazňovala sa v nich ďalej potreba riešiť sociálnu, kultúrnu, školskú a zdravotnú starostlivosť o Rómov v komplexe sociálnej politiky smerujúcej ku všetkým občanom bez ohľadu na príslušnosť k nejakému - ktorémukoľvek etniku, bez vydeľovania zvláštnych podporných fondov, čo by bolo chápané, ako zvýhodňovanie jednej skupiny na úkor druhých.
Ponovembrové obdobie prinieslo pre Rómov pokles zamestnanosti a stratu vyhliadok na zamestnanie vôbec, stratu sociálnych istôt, pokles životnej úrovne, u mnohých biedu a bezvýchodiskové situácie. Zhoršila sa dochádzka školopovinných detí do školy, prakticky prestala existovať zaškolenosť v materských školách, prípravkách, stravovanie v školských družinách a pobyt v nich (keďže štát prestal prispievať). Vzrástla kriminalita, alkoholizmus, drogové závislosti, a pravdepodobne - pôrodnosť, čo už však v súčasnosti nebude možné zistiť, keďže žiadna evidencia nie je realizovaná (a ani realizovateľná). Možnosť prihlásiť sa k rómskej národnosti pri sčítaní ľudu r. 1991 využilo a prihlásilo sa k nej len 80 627 Rómov.

2.

Rómska rodina na Slovensku

Údaje o rómskej rodine pochádzajú zo široko koncipovaného výskumu Spoločenskovedného ústavu SAV v Košiciach, ktorý realizovali Bačová V., Dubayová M. a Koteková R. v r. 1988. Dnes by takto postavený výskum sotva bolo možné naplánovať a realizovať - vzhľadom na to, že neexistuje evidencia Rómov, ani terénni sociálni pracovníci sekretariátov Komisií ONV pre otázky cigánskych obyvateľov. Predovšetkým sa ale zmenili podmienky a tie priniesli zmeny v živote Rómov. Naše údaje sú akoby posledným objektívnym zmapovaním toho, ako vyzerala, fungovala rómska rodina v podmienkach, keď sa o ňu starala spoločnosť. Tento výskum, spolu s mnohými ďalšími, demografickými, sociologickými, etnografickými a psychologickými, zapadal do spoločenskej požiadavky od sedemdesiatych - osemdesiatych rokov, poznať rómske etnikum.
Nedá sa povedať, že sa o Rómoch nič nevedelo - len cesta od výskumu k realizácii bola zdĺhavá, cez determináciu, ideológiu, kedy realita musela ustúpiť želaniam - ako napr. jednotná škola odolávala faktu, že deti sú rôzne.

3. Koncepcia výskumu, jeho ciele, spôsob realizácie

Výskum bol riešením čiastkovej úlohy ŠPZV IX-310/03 „Súčasné tendencie vo vývoji typov cigánskej rodiny a problém začleňovania Rómov do spoločenských štruktúr”. Údaje sa získavali v priebehu mája až júla 1988 v spolupráci so sekretariátmi komisií ONV pre otázky rómskych obyvateľov pomocou „Záznam o rodine”, ktorý vyplňovali sociálni terénni pracovníci u rodín, ktoré patrili do obvodu, o ktorý sa starali. Takto sa získali údaje o 2 698 rómskych rodinách, a to 470 z okresu Košice-mesto a 2 241 z 19 okresov Slovenska, v ktorých žije najvyšší počet rómskych obyvateľov.
Vek mužov-otcov bol v rozmedzí 18 až 60 a viac rokov, žien-matiek 15 a menej až 56 a viac. Spôsob výberu vzorky sledoval čo navyššiu reprezentatívnosť výberového súboru. Základnou jednotkou zberu údajov i analýzy vo výskume bola rómska rodina.
Zámerom pracovnej skupiny bolo realizovať výskum, ktorý by pomohol identifikovať tie charakteristiky rodiny, ktoré majú priamu alebo nepriamu súvislosť s mierou jej včleňovania sa do štruktúry majoritnej spoločnosti.

4. Svet práce v rómskej rodine

Je mimo pochybností, že práca je významným socializačným činiteľom vo všeobecnosti. V prípade Rómov to platí v zvýšenej miere a ich zapojenie do pracovného procesu je veľmi významným - ak nie základným predpokladom ich spoločenskej integrácie.

Zamestnanie pri nich okrem zvýšenia životnej úrovne rodiny, prináša vstup do nových sociálnych vzťahov, prostredníctvom ktorých sa prenáša vplyv majoritnej spoločnosti, jej hodnotového systému, kultúry, spôsobu života. Sprostredkovanie cez relatívne blízke vzťahy v pracovnom kolektíve, cez autority v ňom je možným (pravdepodobným) zdrojom účinného pôsobenia v smere integrácie rómskej rodiny.
Zamestnanosť v r. 1988, najmä u rómskych mužov bola na veľmi dobrej úrovni. Podľa výsledkov výskumu, muži v produktívnom veku boli ekonomicky aktívni v 84%, ženy v produktívnom veku boli zamestnané v 39% (pre porovnanie, podľa sčítania ľudu z r. 1980, z obyvateľstva vôbec bolo aktívnych 85%, mužov a 77% žien v produktívnom veku.). Ako je zrejmé z porovnania, medzi mužmi rómskymi a obyvateľstvom vôbec takmer niet rozdielu. Vieme, že táto vysoká miera zamestnanosti Rómov v danom období bola do istej miery umelá, vyvolaná vtedajšou všeobecnou povinnosťou byť zamestnaný. Jej nesplnenie pre Rómov (neodpracovanie istého počtu dní) znamenalo nevyplatenie rodinných prídavkov.
Nebol to teda v plnom rozsahu výraz individuálnej motivácie pracovať a v odvetviach, kde boli zamestnané vyššie počty rómskych pracovníkov (napr. stavebníctvo) bola nízka pracovná morálka a malá produktivita práce. Zmena spločenských pomerov potom logicky priniesla aj to, že sčasti oprávnene, v prvom rade prepúštali nevýkonných robotníkov, ktorí vynechávali smeny, ktorí sa nevedeli podriadiť pracovnej disciplíne. Medzi týmito sa však ocitlo mnnoho Rómov, ktorí mali záujem pracovať, ktorí potrebu byť zapojení v pracovnom procese mali už zvnútornenú, ktorí považovali ekonomickú sebestačnosť rodiny za normu. Týchto Rómov nezamestnanosť a nemožnosť nájsť si prácu veľmi ťažko postihuje a to viacerými spôsobmi - ekonomicky, osobnostne, spoločensky a v rámci toho, predovšetkým v rodine.
V oblasti zamestnanosti rómskych žien zapojenie do pracovného procesu predstavuje ešte výraznejší integračný prvok. Pre zamestnanú rómsku ženu, okrem zvýšenia životnej úrovne rodiny, každodenný kontakt s kolegyňami prináša podnety pre kvalitu vedenia domácnosti, výchovu detí i jej vlastné obliekanie, správanie. Zároveň s matkiným zamestnaním, deti boli zaškolené v predškolskom zariadení, staršie - školopovinné deti boli poobede v školských družinách, čím sa spôsobom stimulácie priblížili k spôsobu prípravy detí do školy bežnej v majoritnej spoločnosti a zvýšila sa tým pravdepodobnosť prospievania v škole.
Nízke percento pracovného zapojenia rómskych žien súviselo v najväčšej miere s tradičnými normami a hodnotami rómskej rodiny, kde žena má byť doma a starať sa o deti.

Táto norma však platila aj v majoritnej spoločnosti a prekryla sa v pomerne krátkom čase, na základe spoločenských podmienok, ekonomickej a rodinnej reality, novou normou, čo však v rómskom etniku nenastalo v širšej miere. Spôsob vnímania rodinnej ekonomickej situácie a jej riešenia je odlišný. Ak rodine nestačia prostriedky, v majoritnej spoločnosti matka nastúpi do práce. Tú istú situáciu rómska rodina - alebo priamo žena má tendenciu riešiť žiadosťou o sociálnu výpomoc a s možnosťou zamestnať sa, nepočíta.
Druhým činiteľom je vzhľadom na špecifiká uplatňovania biologickej funkcie rómskej rodiny neustála prítomnosť malých detí v rodine a vo všeobecnosti ich vyšší počet, čo môže byť akceptovateľný dôvod pre ignorovanie možnosti zlepšiť ekonomickú situáciu rodiny vlastnou prácou.
Zamestnanosť žien, i keď bola nižšia, predsa len mala v istom slova zmysle vyššiu hodnotu, lebo bola autentickým ukazovateľom skutočnej motivácie pracovať a nie výsledkom spoločenských „pák” na zabezpečenie zamestnanosti ako u mužskej zamestnanosti.

5. Vzdelanie

Z hľadiska dosiahnutej úrovne vzdelania je najvýraznejšou charakteristikou rómskych rodín, teda ich otcov a matiek, jej veľmi nízka úroveň. U mužov 80% a u žien 86% dosiahlo základné vzdelanie (v prípade, že sa zlúčia kategórie, ukončené, neukončené a OŠ). Vyučení, zaučení v istej špecifickej odvetvovej zručnosti sú zastúpení 13% u mužov, u žien len 3%. Stredoškolsky vzdelaných vo výskumnom výbere (2193) bolo len 18 otcov a 21 matiek, čo je v oboch prípadoch približne 1% rodín (podobne ako pri sčítaní ľudu r. 1980). Vysokoškolsky vzdelaní rodičia sa v tomto výbere vyskytli traja, dvaja otcovia a jedna matka.
Zároveň naše zistenia nenasvedčovali, že by sa dali v tomto smere očakávať pozitívne zmeny. Analýza získaných údajov so zohľadnením veku a porovnaním kategórií mladších (18 až 29 ročných) a starších (30 až 59 rokov) rodičov neukázala významné rozdiely. Neplatí teda náš pôvodný predpoklad, že medzi mladšími rodičmi do 30 rokov bude výraznejšie zastúpené vyššie vzdelanie, než u starších.
Znamená to potom, že v hodnote vzdelania sa v priebehu - s odstupom jednej generácie prakticky nič nezmenilo. Je rovnako nízko cenené, ako keby sa nebolo vynaložilo všetko celospoločenské úsilie, aby cez vzdelanie sa rómske minorita posunuli prostredníctvom vlastnej vzdelanosti bližšie k integrácii a sebarozvíjaniu. Nie je možné prehliadnuť aj vnucujúcu sa myšlienku, že spôsob ponúkania vzdelanosti zrejme nebol (nie je) šťastne zvolený, ak sa takto míňa účinkom.
Jedno je však nesporné. Práve vzdelanie by mohlo - malo byť tým činiteľom, cez ktoré je možné očakávať integračný efekt a to z niekoľkých dôvodov.

Vzdelanosť rodičov - alebo ich nevzdelanosť súvisí so všetkými aspektami rodinného života, cez hodnotové orientácie, spôsob života, sociálny status (prostredníctvom profesijného uplatnenia). Týka sa veľmi úzko obsahu a mechanizmov socializácie, výchovných postojov a praktík, ako aj uprednostňovaných vzorcov správania a interakcie.

6. Profesijné uplatnenie

Vzhľadom na nízku vzdelanostnú úroveň bolo možné očakávať na ňu sa viažúci súbor profesií nevyžadujúcich mimoriadne vzdelanie alebo špeciálnu profesijnú prípravu. Drvivá väčšina rómskych otcov a matiek (ak pracovali) boli zamestnaní ako robotníci: 98% otcov a 97% matiek, pričom 73% mužov a 87% boli iba nekvalifikovanými robotníkmi. Nedošlo ani k výraznejším rozdielom medzi „generáciami”, lebo predpoklad, že profesionálna skladba u mladších vekových kategógií (18-20) je priaznivejšia (teda v prospech kvalifikovanejšieho pracovného zaradenia) sa nepotvrdil.
Pracovali veľmi často v profesiách, ktoré boli statusovo nízke (pomocné práce v stavebníctve, poľnohospodárstve, pri údržbe mesta a pod.), čo ich znova vydeľovalo na okraj spoločnosti. Táto štruktúra profesií sa zachovala pravdepodobne aj v súčasnosti. Možnosťou navyše, ktorá nekladie nároky na vzdelanie, je uplatnenie v oblasti obchodovania, kde sa dnes mnohým Rómom mimoriadne darí, pričom často ide o rôzne formy pololegálnych alebo nelegálnych aktivít.

7. Príjmy rómskej rodiny

Priemerný, čistý mesačný plat u 63% otcov sa nachádzal ešte za existencie Československej republiky v rozpätí od 1900 do 3100 Kčs (r. 1988), u 72% matiek v rozpätí od 1000 do 1900 Kčs. Dnes tieto cifry sú málo zrozumiteľné pre tých, ktorí si nepamätajú platové a cenové relácie spred r. 1989. Bola to príjmová úroveň bežná aj u vysokoškolsky vzdelaných pracovníkov rôznych vekových kategórií a príjmy tohto druhu (v zdvojení otec - matka) v tejto výške zabezpečovali bežný životný štandard štvor-päťčlenných rodín.
Pre rómske rodiny napriek tomu tieto mzdy zabezpečovali pomerne nízku životnú úroveň, čo je zrejmé pri prepočte na jedného člena rodiny. Takmer 40% z nich malo priemerný príjem pod 800 na jedného člena rodiny, čo v tom čase predstavovalo hranicu sociálnej odkázanosti. Ďalších 30% rómskych rodín malo priemerný príjem na člena rodiny 800-1100 Kčs, čo tiež ešte nebol príjem, zabezpečujúci istý „socialistický” komfort.
Príčin tohto stavu bolo viacero: väčšinou bol zamestnaný iba otec, pracoval so svojím nízkym vzdelaním zväčša ako pomocný alebo nekvalifikovaný robotník (rodiny s otcom, ktorý pracoval ako kvalifikovaný robotník boli materiálne zabezpečené lepšie).

Významne nižší sa ukázal príjem viacdetných rodín, z čoho by sa dalo usudzovať, že rodinné prídavky nepokrývali v dostatočnej miere potreby takejto početnej rodiny.
Výskum hľadal aj odpoveď na vzťah vzdelanosť a výška mzdy, kedy sa predpokladalo, že tí otcovia (matky), ktorí dosiahli vyššie vzdelanie, budú mať aj vyššiu mzdu. Tento predpoklad sa nepotvrdil. Zrejme aj okolnosť, že neexistuje presvedčivý dôkaz, že vzdelanie sa vyláca, (v minulosti i dnes) má podiel na pretrvávaní vnútroetnických noriem, týkajúcich sa nízkej hodnoty školskej dochádzky, vzdelania, profesijnej prípravy - a aj preto sa neukazuje tendencia k zmene v pozitívnom smere.
Významný príjem rómskej rodiny je v oblasti sociálnych dávok. V praxi to znamená asi toľko, čím viac detí má rodina, tým viac peňazí plynie zo štátneho rozpočtu do rodiny.

8. Bývanie a materiálna vybavenosť domovov rómskych rodín

Pre väčšinu rómskych rodín je príznačná nízka kvalita bývania. Zo zistení vyplýva, že 10% z nich dokonca ešte býva v chatrčiach, 47% v rodinnom dome a 32% v byte na sídlisku, z ktorých prevažovali byty nižšej kategórie. Obývacia plocha, ktorá pripadala na jedného člena rodiny bola u 68% rodín z výberu pod 8 m2, teda pod normou. Zo súhrnu týchto charakteristík vieme rekonštruovať charakteristiké usporiadanie priestoru obývaného rodinou.
Väčšinou ide o neštandardné, chudobne vybavené priestory, a to nezávisle od toho či je to tzv. „panelákové” bývanie alebo je to rodinný dom, čo v oboch prípadoch má špecifické formy, odlišné od tých ako vyzerajú obvykle. Výnimkou je bývanie integrovaných Rómov, kde eventuálne odchýlky môžu byť v ponímaní farebnosti a funkčnosti zariadenia.
Viacpočetné rodiny alebo spolubývanie viacerých generácií a príbuzných máva za následok prílišné zaľudnenie rodinného obytného priestoru, s nedostatkom súkromia, priestoru na samostatné spanie všetkých členov domácnosti, pre prípravu do školy a hranie sa detí, domáce práce. Rómska rodina však iným spôsobom poníma okolie, vonkajší priestor domu alebo bytu, ktorého využívaním, najmä v letných mesiacoch „nadstavuje” nedostatočné vnútorné priestory. Tu sa odohrávajú sociálne vzťahy, rodinné, susedské stretnutia, hry a „zamestnanie” detí. Okrem toho je možné, že citlivosť Rómov má iné parametre a že teda to, čo by v inej rodine bolo vnímané ako priestorovo neznesiteľné, obmedzené podmienky pre priebeh rodinného života, ktoré ho narušujú, v podmienkach rómskeho etnika sa vníma ako vyhovujúce.
Z hľadiska lokalizácie bývania rómskych rodín do siete susedských vzťahov, 60% rodín malo bezprostredných susedov Rómov (výhradne 18%, alebo prevažne 42% Rómov).

Výhradne majoritných susedov malo 16% rodín a 24% prevažne nerómskych susedov.
Vybavenie domácnosti, ako ho udávali sociálni pracovníci, bolo veľmi často skromné, zďaleka nezodpovedajúce bežnému štandardu vybavenia domácností a „vlastníctva” u majoritných, nerómskych rodín.
Úplné vybavenie nábytkom bolo u 50% rodín (12% malo len najnevyhnutnejší nábytok). Z elektrospotrebičov 83% rodín vlastnilo čiernobiely televízor, práčku 73% rodín, chladničku 65%, žehličku 52% a vysávač 36% rodín vo výbere. Rádio bolo častejšou súčasťou výbavy ako žehlička, malo ho 56% domácností a 22% rodín magnetofón. Dom vlastnilo 45% rodín, auto 11% rómskych rodín vo výbere.
Pohľad na vybavenosť domácností však zároveň nie je ukazovateľom výhradne ekonomickej situácie rodiny. Zároveň je tiež vyjadrením hodnotovej orientácie, spôsobu nakladania s finančnými prostriedkami s ohľadom na perspektívu, uvedomenia si výhodnosti spotrebiča súvisiaceho s informovanosťou a mnoho ďalších okolností.

9. Partnerské vzťahy v rómskej rodine

Vytváranie partnerských vzťahov ako základu pre dlhodobé partnerské spolužitie spojené so starostlivosťou o spoločné deti má u Rómov špecifický priebeh. Inak povedané, rómska rodina vzniká odlišným sposobom ako je ten, ktroý sa uplatňuje v majoritnej, normotvornej spoločnosti. Predovšetkým vzniká v mladšom vekovom období rodičov, najmä matiek. Vo výskumnom výbere až 39% začalo spolužitie s terajším partnerom vo veku do 17 rokov. Do 20 rokov už 76% žien začalo partnerské spolužitie.
U mužov spolužitie začínalo o niečo neskôr, ale prevažne u 68% vo vekovom období 18 až 24 rokov. Z tohto hľadiska nie sú významné rozdiely medzi mladšími (do 30 rokov) a staršími vekovými kategóriami a to ani u žien ani u mužov. Z toho je možné usudzovať, že v každom prípade ide o veľmi pevnú a trvalú normu, ktorej podstata tkvie vo veľmi tesnej časovej synchronizácii dosiahnutia pohlavnej dospelosti s partnerským spolužitím ako vyjadrením „hotovosti” človeka, jeho dospelosti sociálnej, na dôvažok, spoločenstvom uznanej.
V rómskom etniku nebýva nevyhnutným predpokladom pre začiatok spolužitia zosobášenie a dôvodom pre sobáš nemusí byť tehotenstvo alebo narodenie dieťaťa. Táto okolnosť, vzhľadom na jej rozsah, nie je individuálnou výstrednosťou, ale je súčasťou normatívneho systému, vyjadreného v obrade tzv. mangavipen, ktorý legalizuje spolužitie, ktoré ani nemusí byť doplnené civilným alebo cirkevným sobášom.
Z výskumných rodín zasobášením začalo spolužitie iba 41%, kým rovnaké percento rodičov sa zosobášilo 1 až 4 roky po začatí spoločného života. Nakoniec, starostlivosť o deti a zdravé fungovanie rodiny nezávisí od toho, či rodičia mali svadbu. Skôr ide o to, že tento spôsob je výrazom odlišnosti a trvácnosti vlastných noriem Rómov, ktoré sú odlišné od noriem majoritných.

Kým k spôsobu začínania vzťahu (aj s ohľadom na nízku rozvodovosť) sa celkom dobre dá postaviť ako k folklóru, menej bezstarostný postoj vyvolávajú skoré partnerstvá budúcich profesijne a sociálne nekompetentných, ekonomicky pasívnych, nevzdelaných rodičov, ktorí nebudú schopní urobiť pre svoje deti nič viac, len zopakovať ten istý socializačný cyklus, ktorým prešli oni sami.

10. Rodičovstvo v rómskej rodine

Ak základom vymedzenia rodiny je prítomnosť dieťaťa a existencia základného vzťahu rodič-dieťa, je potom pre poznávanie akejkoľvek, ale rómskej rodiny obzvlášť nevyhnutné zaoberať sa týmto jej aspektom, keďže medzi jej principiálne hodnoty patrí - mať deti. Neplodnosť v rómskom spoločenstve znamená aj koniec partnerstva.
To, koľko detí je v rodine, aká je ich veková štruktúra, ich závislosť alebo dosiahnutá nezávislosť, poznamenáva rodinu zásadným spôsobom v jej základných funkciách, resp. spôsoboch ich uplatňovania, určuje priebeh štádií životného cyklu rodiny a ovplyvňuje jej celkový spôsob života.
Rodičovstvo, ako všeobecný a komplexný pojem, rozsiahly priestor starostlivosti o deti (ktorý jedným spôsobom pokrýva sústava funkcií rodiny) poníma individuálne alebo párovo pripísaným spôsobom, vrátane emocionálnych charakteristík, regulačných mechanizmov a významu v osobnej pohode.
Zahŕňa v sebe niekoľko úrovní - od jeho biologických a psychologických predpokladov (môcť a chcieť mať deti, rozhodnúť sa pre veľkosť rodiny), cez charakteristiky, starostlivost, vrátane výchovných postojov a výchovných praktík, až po emocionálnu nadstavbu a spracovanie tejto významnej (rodičovskej) roly. Zložitosť sledovanej oblasti vyžadovala podobne ako v iných aspektoch rodinného života Rómov, rozloženie na niekoľko fáz, z ktorých v prvej, v rámci tohto výskumu, sa získal referenčný rámec fungovania aj výkladu.

11. Životný cyklus rómskej rodiny

Nielen počet detí v rodine, ale aj ich ďalšie charakteristiky - veková štruktúra, ich závislosť alebo nezávislosť, predstavujú významné determinačné činitele fungovania rodiny ako aj priebehu štádií životného cyklu rodiny. Vek detí v rodine (a na to nadväzujúca ich závislosť - nezávisosť) určujú aj jej zatriedenie do základných typov kreatívnej - orientačnej rodiny alebo zmiešaného typu kreatívnej rodiny.
To, v ktorej fáze rodinného životného cylku sa rodina nachádza alebo do akého typu patrí nemá význam ako samoúčelný teoretický konštrukt, ale ako spôsob porozumenia aktuálnym dejom prebiehajúcim v rodine i možnosť porovnávania rodín navzájom.
Podobne ako vo veľkosti rómskej rodiny, vychádzajúc z našich zistení, aj v týchto charakteristikách sú evidentné kvalitatívne rozdiely oproti rodine majoritnej spoločnosti.
Vo výskumnej vzorke prevažovali rodiny s deťmi do 16 rokov (54%), ktoré predstavujú typ tzv. kreatívnej rodiny so závislými deťmi.

Z nich najčastejšie boli rodiny s deťmi od 0 do 16 rokov, teda so značným vekovým rozptylom. Rodín s výlučne staršími ako 16 ročnými deťmi bolo 20% (typ orientačnej rodiny so zaopatrenými deťmi).
Prechodný typ, resp. zmiešaný predstavujú rodiny, v ktorých sa vyskytujú všetky vekové kategórie alebo rôzne usporiadané, extrémne od seba vzdialené vekové kategórie detí (do 6 a nad 16 r.) a teda v nich existujú zároveň závislé aj nezávislé deti. Takýchto rodín bolo v našom výskume 27%. Spolu s 23% rodín s deťmi od 0-16 rokov reprezentujú typ rodiny, ktorý je špecifický pre rómske etnikum a jeho spôsob uplatňovania biologicko-reprodukčnej funkcie. V súčasnosti sa veľmi zriedka vyskytuje mimo tohto etnika.
Tieto rozdiely platia diferencovane v rámci rómskeho etnika, kedy znova diferencujúcim aspektom je miera integrovanosti - prijatia majoritných noriem pre základnú konfiguráciu rodiny z hľadiska veľkosti i vekovej štruktúry deti.

12. Miera integrácie ako štrukturujúce kritérium rómskeho etnického spoločenstva

V mnohých aspektoch fungovania rodinného systému v rómskom etniku sa objavujú výrazné rozdiely, ktoré sú dôsledkom miery prijatia majoritných noriem.
Tieto rozdiely sa týkajú veľkosti rodiny a jej životných cyklov, socioekonomických aspektov a celkového materiálneho zabezpečenia rodiny, a napokon, spôsobu starostlivosti o deti. Ak odlišnosti tohto druhu sú zreteľné, naopak, iba predpokladané v pozadí sú odlišné životné hodnoty, prítomnosť alebo chýbanie životného plánovania, diferencované hodnotenie vzdelania a rozdielne ašpirácie, týkajúce sa spôsobu začlenenia do sociálnej siete, a tiež rozdielne rešpektovania morálnych a právnych noriem spoločenstva.
Na vyjadrenie tekto zložitej psychologickej reality sa požíva pojem „integrovanosť”, ktorého tri konvenciou stanovené stupne - integrované, priemerné a neintegrované rodiny, by mali pokryť všetky možnosti. Využíval sa v štátnej správe ako hodnotiace, pomocné kritérium. Vo výskume SvÚ SAV i sociálni pracovníci na základe tohto kritéria, 42% rodín hodnotili ako integrované, 44% ako priemerné a 14% ako neintegrované.

Tieto hodnotenia však neboli akceptované inak, ako vyjadrenie celkového dojmu.
Vzhľadom na vágnosť tohto pojmu, chýbanie objektívnych kritérií jeho špecifikácie ako hodnotiaceho kritéria, ako aj nemožnosť naplniť jeho obsah poznatkami o rodine, ktoré sú za daného stavu poznania rómskej rodiny prakticky nedostupné, sú odôvodnené pochybnosti o jeho použiteľnosti.
Charakterizovať priemerné rómske rodiny pomocou tohto kritéria je prakticky nemožné, keďže je to vnútorne diferencovaná skupina, ktorú tvoria rôzne kombinácie prispôsobenia sa. Vychádzajúc z toho, považujeme za nevyhnutné redukovať obsah tohto pojmu len na pozorovateľné charakteristiky, ktoré sa týkajú predovšetkým socioekonomickej úrovne rómskych rodín.
Takto integrované rómske rodiny sú vlastne rómskymi rodinami s vyššou socioekonomickou úrovňou, čo je možné vydeliťnasledovnými kritériami:
- Obaja rodičia sú zamestnaní, eventuálne matka sa stará o dieťa v predškolskom veku. Sú vyučení, zaučení. Stredoškolské a vyššie vzdelanie býva skôr výnimočné.
- Rodina obýva vlastný dom alebo byt s vybavením štandardným v majoritnej spoločnosti, vrátane štandardnej úrovne hygieny, vybavenia elektrospotrebičmi.
- Deti chodia pravidelne do školy, prospievajú, sú oblečené a upravené spôsobom, obvyklým u ostatných detí, čo sa týka aj školských pomôcok a stravy.
K vyššej životnej úrovni prispieva aj menší počet detí, spavidla dve až tri, medzi ktorými je obvyklý vekový rozdiel.
Neintegrované (resp. marginalizované alebo separované) rómske rodiny sú očividne rodinami s veľmi nízkou socioekonomickou úrovňou:
- Bývajú v chatrčiach, ktoré majú minimálne vybavenie.
- Rodičia nepracujú, obaja majú nedokončené základné vzdelanie. Otec je nezamestnaný, matka nikdy nepracovala.
- Deti sú chodobne oblečené v starých obnosených šatách. Majú nepravidelnú školskú dochádzku a nízku školskú výkonnosť. Nemajú školské pomôcky, nenosia desiatu.
Životnú úroveň rodiny znižuje vyšší počet detí v rodine (5 a viac), počet nie je definitívny.
Poznatky zistené vo výskume SvÚ SAV vytvárajú cenný referenčný rámec výkladu fungovania rómskej rodiny. Táto stránka poznania rodiny je podložená relatívne objektívnymi údajmi, ktoré sú minimálne skreslené subjektívnymi názormi a pojmovým skreslením hodnotení. Na druhej strane, neumožňuje poznať takmer nič z toho „ako to v rómskej rodine chodí”, ako pôsobí na svojich členov, ako vychováva deti, ako sa k sebe správajú. Je to pre výskum stála výzva, lebo práve poznanie psychologickej reality rodiny umožní predísť predsudkom, stereotypným hodnoteniam.

Zároveň však iba z pochopenia fungovania rómskej rodiny môže vzísť najoptimálnejší spôsob prístupu, ktorý by vytvoril základ pre vhodnejší spôsob jej prispôsobenia sa majoritným normám ale tiež predpoklad pre lepšie spolužitie majority a rómskej minority.
Z využitia tohto referenčného rámca vyznačeného objektívnym poznaním demograficko-sociologických charakterisík rómskej rodiny a zo súčasného uvedomenia potreby poznania vnútrorodinných procesov vyplynul výskum zameraný na poznanie sociálno-psychologických charakteristík fungovania rómskej rodiny v súčasných podmienkach.

13. Psychologické charakteristiky fungovania rómskych rodín

To, ako je fungovanie rodinného systému ovplyvnené etnickou príslušnosťou i socioekonomickou úrovňou je skúmané s veľkou pozornosťou v rôznych krajinách jednak pre zložitosť a viacnásobnú prepojenosť jej jednotlivých aspektov i pre variabilitu etnických možností. V našich podmienkach, zreteľne rozdielny etnický kontext sa viaže na rómske rodiny. Tieto sa líšia od majoritných rodín v mnohých aspektoch, okrem jednoznačne zistiteľných (demograficko-sociologických) tiež v predpokladaných, v pozadí stojacich, psychologických svojou povahou a ťažko identifikovateľných, majúcich však silný vplyv na fungovanie rodiny. Ďalším aspektom, ktorého vplyv na rodinu nie je možné prehliadnuť je socioekonomická úroveň rodiny.
Výskumné údaje boli získané o 206 rodinách 11 a 12 ročných detí, chlapcov a dievčat, ktorí navštevovali etnicky zmiešané triedy základných škôl v oblasti Košice - okolie. Deti boli vybrané zo 4 typov rodín:
- rómske rodiny vyššej socioekonomickej úrovne, tzv. integrované
- rómske rodiny nižšej socioekonomickej úrovne, tzv. neintegrované
- majoritné rodiny vyššej socioekonomickej úrovne
- majoritné rodiny nižšej socioekonomickej úrovne
Rómske rodiny boli porovnávané s majoritnými - slovenskými rodinami v mnohých psychologických charakteristikách fungovania rodinného systému. Tieto údaje boli získané z troch zdrojov: od detí, od ich rodičov a napokon od triednych učiteľov, ktorí doplnili pohľad na fungovanie rodiny na základe simplexných, zvonka pozorovaných hľadísk. Viac zdrojov údajov zvyšovalo nádej získať komplexnejší pohľad na rodinu a doplnilo obraz fungovania rómskej (ale aj majoritnej) rodiny o ďalšie aspekty psychologickej vzťahovo-interakčnej kresby.

14. Hodnotenie rodiny rodičmi

Vychádzajúc z pohľadu rodičov na oblasti fungovania rodinného systému, ako ich štrukturuje použitý merací nástroj (Škála rodinného prostredia), bolo zistených viacero výrazných, štatisticky významných výsledkov, naznačujúcich rozdiely v psychologických charakteristikách týchto rodín. Z hľadiska súdržnosti, rodičia z majoritných rodín hodnotili svoje rodiny ako súdržnejšie a spolupracujúcejšie, než rómski rodičia svoje.

Podobne, v dimenzii, vystihujúcej mieru emocionálnej expresivity, vrúcnosti rodinnej komunikácie a jej otvorenosti rôznym témam, hodnotili majoritní rodičia svoje rodiny výrazne vyššie, než rómski rodičia.
Významné rozdiely sa týkali miery výskytu konfliktov, v podobe otvorených prejavov agresivity, neovládaného nesúhlasu a hnevu, konfliktových interakcií. Ukázala sa ako charakteristika, ovplyvnená etnickou príslušnosťou rodiny, kedy tento spôsob riešení sa vyskytuje častejšie v rómskych rodinách.
Rómske a majoritné rodiny sa taktiež výrazne líšili v hodnotení vedenia k nezávislosti, ktorá je vyššia v slovenských rodinách. Ak v nich sa podporuje sebestačnosť, samostatnosť, schopnosť presadiť sa vlastnými silami, v rómskych rodinách sa potom skôr podporuje kolektívnosť, vyhľadanie pomoci, spoľahnutie sa na niekoho.
Z hľadiska aktívno-rekreačnej orientácie sa líšia majoritné rodiny od rómskych, ktoré sa venujú v menšej miere voľno-časovým aktivitám, venovaným turistike, koníčkom, aktívnemu oddychu, než slovenské rodiny. U oboch typov rodín však hodnoty aktívneho rozptýlenia vo voľnom čase boli pomerne nízke a sú obrazom praktickej orientácie slovenských rodín vo všeobecnosti.
V hodnotení morálno-svetonázorovej orientácie sa výrazne odlišujú rómske a slovenské rodiny, ktoré týmto otázkam venujú väčšiu pozornosť než rómske, ktoré ich považujú za menej dôležité.
Rómske a majoritné rodiny sa výrazne odlišujú aj v aspekte usporiadanosti (organizácií) z hľadiska vyžadovania a dodržiavania prevádzkových pravidiel, plnenia povinností. Majoritné rodiny môžeme charakterizovať ako tie, ktoré majú vytvorený relatívne stabilný poriadok v tom, ako plnenie povinnosti a udržiavanie domácnosti prebieha. Rómske rodiny majú menej ustálených, pevných a záväzných pravidiel a povinností v tomto smere.
Rómske a majoritné rodiny sa však nelíšili v aspekte kontroly, orientácie na úspech, kde približne v rovnakej miere uplatňujú moc i vyžadujú uplatnenie a úspechy.

15. Hodnotenie fungovania rodiny deťmi

V tomto druhu údajov (získaných Tavitianovým dotazníkom GFF) už bol zohľadnený aj diferencujúci aspekt socioekonomickej úrovne jednotlivých etnicky odlišných typov rodín. Hodnotenie rodiny sme získali od detí všetkých 4 typov rodín a pohľad na podobnosti a rozdiely vo fungovaní rómskych a majoritných rodín bol komplexnejší.
Rodinu v emocionálno-vzťahovom aspekte odlišne hodnotili deti z rómskych a z majoritných rodín. Slovenské deti vnímali v rodine viac pozitívnej podpory, príjemnejšiu emocionálnu atmosféru, spokojnosť a prejavovanú lásku rodiny k sebe. Rómske deti svoju rodinu videli ako menej podporujúcu, menej prejavujúcu pozitívne city.
V hodnotení rodinnej komunikácie rozdiely nesúviseli s etnickou príslušnosťou, alebo iba s pohlavím.

Rodinnú komunikáciu hodnotili pozitívnejšie dievčatá ako chlapci, ktoré vo vyššej miere považujú svoju rodinu za miesto, kde je možné otvorene hovoriť o pravidlách, emocionálnom prežívaní a iných dôležitých témach.
Z hľadiska konfliktov, ako konfliktnejšiu hodnotili svoju rodinu rómske deti, čo sa týkalo vyššej miery dohadovania, pripomínania povinností, súrodeneckých potýčiek.
V miere subjektívnych starostí detí nad rodinnými záležitosťami boli rozdiely medzi rómskymi a majoritnými deťmi, avšak iným spôsobom sa na týchto rozdieloch podieľali chlapci a dievčatá. Kým v rómskych skupinách viac obáv o rodinu udávali dievčatá, v majoritných skupinách, naopak chlapci.
Hodnotenie miery a spôsobu zapojenosti rodiny do príbuzenských vzťahov, do širšej rodiny boli odlišné u rómskych a slovenských detí. Rómske deti udávali viac kontaktov a vyššie emocionálne uspokojenie zo vzťahov s príbuznými.
Z hľadiska celkového hodnotenia funkčnosti rodiny deťmi sa výrazne, štatisticky významne odlišujú rómske a majoritné rodiny s diferencujúcim vplyvom pohlavia. Majoritné deti hodnotia svoje rodiny ako funkčnejšie, poskytujúce viac opory, priestoru pre vyjadrenie svojich emocionálnych stavov a rozdielnych názorov, robia si o rodinu menej alebo menej často starosti. Pozitívnejšie svoju rodinu hodnotili dievčatá, ako chlapci.
Naproti tomu, rómske deti hodnotili celkové fungovanie svojich rodín negatívnejšie, vnímali v nej menej podpory a častejšie nezhody, cítili sa menej voľné v diskutovaní kontroverzných tém a robia si viac - častejšie starosti o budúcnosť rodiny, týkalo sa to viac rómskych dievčat, než chlapcov.
Socioekonomická úroveň rodiny ani v jednom zo sledovaných aspektov hodnotených členmi rodiny (rodičmi alebo deťmi) nehrala rolu diferencujúceho kritéria pri hodnotení fungovania rodinného systému. Táto sa objavila až pri hodnotení rodiny triednymi učiteľmi.

15. Hodnotenie rodiny triednym učiteľom

Na rozdiel od členov rodiny, ktorí sú priamymi aktérmi interakcie v rodine, a teda môžu sa vyjadrovať, i keď cez subjektívnu a emocionálne skreslenú clonu účastníka, o vnútorných aspektoch jej fungovania, triedni učitelia môžu hodnotiť len vonkajšie prejavy rodiny i keď s očakávanou vyššou mierou objektivity. V tomto prípade triedni učitelia hodnotili:

a) zainteresovanosť rodiny na školských výsledkoch žiaka

Rozdiely medzi rómskymi a majoritnými rodinami boli vysoko signifikantné, ale takéhoto druhu boli aj rozdiely medzi rodinami vyššej a nižšej socioekonomickej úrovne. Triedni učitelia hodnotili výrazne vyššie majoritné rodiny a v rámci nich pozitívnejšie rodiny vyššej socioekonomickej úrovne a ako menej angažované majoritné rodiny s nižšou socioekonomickou úrovňou. Veľmi nízko a málo diferencované boli hodnotené z tohto hľadiska obidva typy rómskych rodín. Priepastný rozdiel medzi týmito dvomi typmi rómskych rodín sa zredukoval pri hodnotení angažovanosti, záujmu rodiny o prospievanie detí na rozdiel štyroch desatín v prospech rómskych rodín vyššej socioekonomickej úrovne (tzv.

integrovaných).
V tomto, zvonka pozorovanom aspekte socializačného pôsobenia rodiny, prejavujúceho sa podporovaním školskej výkonnosti dieťaťa sú obidva typy rómskych rodín hodnotené ako podobné a spoločne odlišné od majoritných rodín.

b) materiálna starostlivosť rodiny

Triedni učitelia okrem toho hodnotili úpravnosť a čistoru oblečenia detí, čo možno považovať za jeden zo základnejších ukazovateľov úrovne materiálnej starostlivosti rodiny. Rómske a majoritné rodiny sa výrazne odlišovali a podobným spôsobom, proporcionálne, aj deti z rodín vyššej a nižšej socioekonomickej úrovne.
Takto sa v oblečení podobajú rómske deti z rodín vyššej a majoritné deti z rodín nižšej socioekonomickej úrovne, ktoré venujú aj tejto stránke starostlivosti o deti vyššiu pozornosť než iné typy rodín. Naproti tomu, odlišujú sa od neintegrovaných rómskych rodín, pre ktoré starostlivosť o čistotu a úpravnosť nepredstavujú dostatočne dôležitý aspekt starostlivosti o deti.
Rodina a jej zložitá sieť osobných vzťahov prejavujúcich sa a utvárajúcich v rodinnej komunikácii a interakcii je cenným zdrojom imitácie sociálnych kompetencií a tiež činiteľom zámerne ich formujúcim v procese socializácie v súlade s hodnotami, normami a pravidlami v danej rodine a spoločenstve, do ktorého rodina patrí. Úspešnosť, efektívnosť rodinného pôsobenia sa u daného dieťaťa prejaví viacerými spôsobmi. Keďže ho rodina vybavila adekvátnymi sociálnymi kompetenciami, tieto sa v prvom rade prejavia tak, že sa vo svojej rodine príjemne cíti, má v nej dobré vzťahy, cíti jej podporu, obracia sa na ňu keď má ťažkosti. V druhom rade, sociálne kompetencie osvojené v rodine a slúžiace pre začlenenie a fungovanie v nej, zároveň sú aj tou výbavou, ktorú potrebuje pre začlenenie do rovesníckych skupín formálnych aj neformálnych. A nakoniec údaje o efektívnej príprave detí sú zároveň zdrojom údajov o efektívnosti socializačného pôsobenia rodiny.