Sujet filmu Moulin Rouge nepredpokladá nijaké dramatické zvraty a necháva tak klasický príbeh o láske plynúť na periférii divákovej pozornosti, v tesnom v závese za priam perfekcionisticky vycibrenou formou. Otázku:Čo? teda predčila otázka:Ako?Víťazstvo formy nad obsahom je v tomto prípade smerodajné, pre expresívne výrazové možnosti filmu sú vždy vďačným cieľom ľudské vášne ako láska, nenávisť, žiarlivosť. A práve Paríž začiatku minulého storočia sa zdá byť ideálnym miestom a časom na rozkrútenie tohto psychedelického kolotoča. Všetka gýčovosť, hýrivosť a naivný sentiment sem jednoducho patria, je to doba „detí revolúcie“, ktoré skladali modernú poéziu, pili absint a chceli žiť v súlade s hlásanými ideálmi slobody, krásy, pravdy a lásky. Atmosféru parížskej bohémy cítiť z každého filmového políčka a veľký podiel má na tom predovšetkým (Oscarom oprávnene ocenená) výprava. Vedome ignoruje akúkoľvek hodnovernosť a autenticitu , celá architektonická výstavba korešponduje s priam snovou, fantasknou atmosférou príbehu a veľmi expresívne vstupuje do samotného deja. Vysvietená maketa krútiaceho sa mlyna je situovaná uprostred skarigovaných bezfarebných a mĺkvych domov Paríža, akoby jediný ozajstný život prúdil iba v kabarete Moulin Rouge. Tomu napovedá aj dynamika a tempo kamery a strihu, ktoré v divákovi umocňujú pocit, že tam vnútri všetko plynie rýchlejšie a zbesilejšie, kým okolie akoby ani neexistovalo. Režisérova manželka , dizajnérka Catherine Martinová, s ktorou Luhrmann úspešne spolupracoval už na opere Lake Lost, vytvorila to, vďaka čomu Moulin Rouge ostáva v očiach divákov ešte dlho po vzhliadnutí. Neuveriteľne farebné kostýmy, ktoré podtrhujú neobyčajne pestrú a miestami až kakofonickú vizuálnu zložku filmu, skvele zapadajú do tejto kaleidoskopickej mozaiky rýchlych sledov. Spomínaná vizuálnosť je onou víťaznou formou, ktorá má majoritný podiel na celkovom estetickom vyznení filmu. Práca kameramana Donalda M. McAlpina častokrát navodzuje u diváka pocit, že nesedí v kinosále ale na dopredu sa rútiacej horskej dráhe. Nedá sa povedať, že by tu bola kamera inovátorská, že by priniesla niečo, čo sme ešte nevideli, jej hlavné plus spočíva v kombináciách, v použití zaužívaných postupov a v ich zdanlivo nezlúčiteľnej syntéze. Neplatia pre ňu nijaké pravidlá, pohybuje sa na pohľad neusporiadane. Vyžíva sa v skreslených rakurzoch, chvíľu nám ponúka náhľad na priestor z perspektívy opitého letiaceho vtáka, inokedy sa zbesilo roztočí, na malý okamih zastane, aby vzápätí bleskurýchlym nájazdom pokračovala v ceste a z tohto viac než svižného tempa nepoľaví až do konca.