V protiklade s režisérovým tvrdením, že Moulin Rouge je ďalším filmom „červenej opony“, teda akéhosi sfilmovaného divadla, kamera sa širokým oblúkom vyhýba divadelnej statickosti. Cez jej objektív je divák vťahovaný dovnútra príbehu tak blízko ako sa len dá, zároveň si však zachováva určitý odstup kvôli krátkym, miestami až povrchným záberom, ktoré mu bránia preniknúť hlbšie. Všetka naša pozornosť tak kĺže po ligotajúcom sa povrchu, efektne snímanom zo všetkých možných strán a uhlov. Veľmi sugestívne kamera zaberá vypäté scény ( napr. travelling, kde sledujeme žiarlivosťou a žiaľom zroneného Christiana, kráčajúceho pomedzi koridor tanečníkov za tónov piesne El tango deRoxanne) , v ľúbostných pasážach zasa podtrhuje poblúznenú zamilovanosť mladých milencov tým, že okolo nich ľahkomyseľne krúži. Odviazané, spontánne a mimoriadne dynamické snímanie záberov je v symbióze s klipovitým strihom. Veľmi zreteľne vidieť tento vzťah hneď v úvode, keď sa po prvýkrát otvára brána Moulin Rouge. Rušný bohémsky život kabaretu je tu naturalisticky vyjadrený vďaka spomínanej hyperaktívnej kamere a krátkym, niekedy len zlomok sekundy trvajúcim záberom. Obrazy na plátne sa tu menia s takou rýchlosťou, že miestami naozaj stačíme vnímať len ohňostroj farieb, pohybu a hudby. Aj účelne rýchly strih má na mnohých miestach filmu silnú výpovednú hodnotu, napr. krátke prestrihy Satine na večeri u vojvodu, vkladané medzi obrazy tanečného čísla. Keď už spomínam kameru a strih ako dve zložky významne sa podieľajúce na efektnej dynamike Moulin Rouge, nesmiem zabudnúť na štylizované a častokrát symbolické nasvietenie scén, determinované náladou a atmosférou tej-ktorej scény. Dominuje pritom kontrast modrej ako symbolu čistoty a nevinnosti (modrý nádych scén s Christianom) a červenej-vášnivej farby zvýrazňujúcej charakter Satine. Ešte surrealistickejšie vyznievajú mdlo nasvietené domy Montmartru vedľa žiariaceho Moulin Rouge. Bohatá, niekde možno až predimenzovane pôsobiaca obrazová stránka je z veľkej časti rukopisom Baza Luhrmanna. Už vo svojom filmovom debute (Strictly Ballroom, Tanec proti pravidlám, 1992) rezignoval na klasické postupy a vytvoril si celkom nové. Tak, že aj celkom banálny príbeh rozpráva originálne, oduševnene a bez obmedzení fyzikálnych zákonov a iných pravidiel reality. Napokon, vyzerá to tak, že aj samotný Luhrmann rád tancuje proti pravidlám. Podobne ako vo Verone Beach, kde Luhrmann pred pár rokmi rozohral svoju hypermodernú verziu na motív lásky dvoch shakespearovských milencov (Shakespeare´s Romeo+Juliet, 1996) , aj v Moulin Rouge rád kombinuje a synkretizuje.