Fabulácia zápletky nepredkladá nijaké väčšie prekvapenia, ktoré by zbytočne odvracali divákovu pozornosť od pozlátka na plátne. Charaktery postáv sú zámerne ploché a archetypálne, presne odpovedajúce a determinované svojim miestom v príbehu, motivácia ich konania je vždy jednoznačná a ľahko pochopiteľná, bez pokusu o akúkoľvek psychologickú drobnokresbu. Nehovoriac už o epizódnych charakteroch, ktoré sú len súčasťou bizarného panoptika postáv a postavičiek -pestrých, zábavných, ale neživých. Hoci Christian začína svoje retrospektívne rozprávanie vetou: „Tento príbeh je o láske. . . “ , hoci je toto slovo skloňované vo väčšine piesní i dialógov a z plátna sršia silné prúdy emócií, sú to city pateticky nadnesené a umelé. Takto predkladané divákovi bránia stotožneniu sa s protagonistami a teda aj jeho emocionálnej účasti na ich osudoch. Aj herecké vyjadrenie je v súlade so špecificky expresívnym vyznením filmu. Hoci herci nemali možnosť opierať sa o psychologické profily svojich postáv, o to viac mohli zapracovať na výrazných, až prehnane divadelných gestách a mimike. Živelným prejavom vyniká najmä Nicole Kidman, ktorá prepožičala kurtizáne Satine chladnú zmyselnosť a šarm osudovej ženy-vamp, oscilujúcej na tenkej hranici medzi túžbou po pravej láske a skepticizmom, maskujúcim strach zo sklamania. V kontraste s jej suverénnym vystupovaním poňal Ewan McGregor chudobného, citovo krehkého Christiana ako osobu s jemným, ostýchavým prejavom a odzbrojujúco úprimným pohľadom. Jeho postava prechádza v priebehu filmu prerodom-od naivného, nevinného a neskúseného mladíka, ktorý nadovšetko túži milovať a byť milovaný až po nešťastne vytriezveného, sklamaného spisovateľa, ktorý sa snaží o vlastnú katarziu tým, že svoj smutný príbeh dáva na papier. O ostatných hereckých predstaviteľoch možno napísať, že hoci sa od nich nevyžadujú nijaké charakterné výkony, svojich partov sa zhostili so zjavnou chuťou a okrem toho, že typovo zapadajú do svojich úloh, predvádzajú na plátne ozajstnú show. Či už je to Jim Broadbend a jeho dobrácky obchodník Harold Zidler, milujúci zábavu a divadlo alebo John Leguizamo, ktorého postimpresionistický maliar Henri de Toulouse-Lautrec je jedným z mála spojení filmu s realitou. Vďaka zreteľnému diferencovaniu charakterov je očividné, kto stojí na strane dobra a kto na opačnej. Tú nesprávnu reprezentuje zlodušský vojvoda, Richardom Roxburghom stvárnený ako žiarlivá, samoľúba a podlá karikatúra človeka. Ako kompaktný celok si film Moulin Rouge vážim pre jeho hravosť, formálnu odvahu a neviazanú spontánnosť, ktorá z neho robí neobyčajne intenzívny kinematografický zážitok.