Moulin Rouge ( kritika filmu )

- spektakulárny príbeh o láske, kráse, slobode a pravde-

Film Moulin Rouge rozvíril svojim uvedením do kín takmer stojaté vody novodobých muzikálov. Možno je toto tvrdenie trochu prehnané, ale je fakt, že práve jeho obrovský komerčný úspech ako aj z veľkej časti pozitívne kritické ohlasy napomohli k oprášeniu zašlej slávy tohto žánru. Nech už sa o ňom popísalo čokoľvek, myslím, že Moulin Rouge je presne ten špecifický druh filmu, pri ktorom sa akákoľvek snaha o analýzu javí ako čisto subjektívna. Jedni ho vyzdvihujú pre jeho výnimočnú dynamiku a prekrásne zorganizovaný obrazový a hudobný chaos, ďalší v ňom vidia iba ten chaos bez vyššie uvedených prívlastkov. Je náročné ostať neutrálnym pozorovateľom a vnímať Moulin Rouge iba ako Moulin Rouge so všetkými jeho kladmi aj zápormi. Motív slávneho parížskeho kabaretu bol pre divákov vždy atraktívny, o čom svedčia početné pokusy preniesť jeho atmosféru na strieborné plátno. Prvý raz sa tak ocitol v centre filmárskeho záujmu už v začiatkoch kinematografie (Moulin Rouge Dancers, 1898). Neskôr si ho do svojej filmografie pripísali napríklad známi režiséri René Clair (Fantôme du Moulin Rouge, 1925) , Jean Renoir (Francúzsky kankán) , John Huston (Moulin Rouge, 1952) a mnohí ďalší, ku ktorým najnovšie pribudol Austrálčan Baz Luhrmann. Tento režisér očakáva divákovu spoluprácu, ktorá spočíva v tom, že na dve hodiny úplne zabudneme na pravidlá reality (aj tej filmovej) a prijmeme jeho fantastickú verziu sveta. Toto je totiž jeho koncert a on je v ňom dirigentom. Takým, aký prichádza na scénu hneď v monumentálnom prvom zábere. Sledujeme, ako sa otvára opona a za ňou svieti zlaté logo spoločnosti 20th Century Fox podfarbené notoricky známou znelkou, tentoraz však dirigovanou živým orchestrom. Štylizovaný (pred) úvod predznamenáva , že ide „len“ o predstavenie, o hru, ktorej pravidlá sú v Luhrmannových rukách a ak ich akceptujeme, hoci aj nie úplne pochopíme, bude sa nám tá hra páčiť. Paríž. Rok 1900. Ale je to, čo vidíme, naozaj Paríž?Sú tu iba kulisy mesta ako zo starej zažltnutej čiernobielej pohľadnice. V spustnutej izbe domu na Montmartre si s niekoľkodňovým strniskom na smútkom poznačenej tvári sadá za písací stroj mladý spisovateľ Christian a začína písať tragický príbeh o žene, ktorú tak veľmi miloval a ktorá umrela. Hoci by sa mohlo zdať, že týmto koncom na začiatku divák prichádza o isté napätie, určite to neprekáža.

Sujet filmu Moulin Rouge nepredpokladá nijaké dramatické zvraty a necháva tak klasický príbeh o láske plynúť na periférii divákovej pozornosti, v tesnom v závese za priam perfekcionisticky vycibrenou formou. Otázku:Čo? teda predčila otázka:Ako?Víťazstvo formy nad obsahom je v tomto prípade smerodajné, pre expresívne výrazové možnosti filmu sú vždy vďačným cieľom ľudské vášne ako láska, nenávisť, žiarlivosť. A práve Paríž začiatku minulého storočia sa zdá byť ideálnym miestom a časom na rozkrútenie tohto psychedelického kolotoča. Všetka gýčovosť, hýrivosť a naivný sentiment sem jednoducho patria, je to doba „detí revolúcie“, ktoré skladali modernú poéziu, pili absint a chceli žiť v súlade s hlásanými ideálmi slobody, krásy, pravdy a lásky. Atmosféru parížskej bohémy cítiť z každého filmového políčka a veľký podiel má na tom predovšetkým (Oscarom oprávnene ocenená) výprava. Vedome ignoruje akúkoľvek hodnovernosť a autenticitu , celá architektonická výstavba korešponduje s priam snovou, fantasknou atmosférou príbehu a veľmi expresívne vstupuje do samotného deja. Vysvietená maketa krútiaceho sa mlyna je situovaná uprostred skarigovaných bezfarebných a mĺkvych domov Paríža, akoby jediný ozajstný život prúdil iba v kabarete Moulin Rouge. Tomu napovedá aj dynamika a tempo kamery a strihu, ktoré v divákovi umocňujú pocit, že tam vnútri všetko plynie rýchlejšie a zbesilejšie, kým okolie akoby ani neexistovalo. Režisérova manželka , dizajnérka Catherine Martinová, s ktorou Luhrmann úspešne spolupracoval už na opere Lake Lost, vytvorila to, vďaka čomu Moulin Rouge ostáva v očiach divákov ešte dlho po vzhliadnutí. Neuveriteľne farebné kostýmy, ktoré podtrhujú neobyčajne pestrú a miestami až kakofonickú vizuálnu zložku filmu, skvele zapadajú do tejto kaleidoskopickej mozaiky rýchlych sledov. Spomínaná vizuálnosť je onou víťaznou formou, ktorá má majoritný podiel na celkovom estetickom vyznení filmu. Práca kameramana Donalda M. McAlpina častokrát navodzuje u diváka pocit, že nesedí v kinosále ale na dopredu sa rútiacej horskej dráhe. Nedá sa povedať, že by tu bola kamera inovátorská, že by priniesla niečo, čo sme ešte nevideli, jej hlavné plus spočíva v kombináciách, v použití zaužívaných postupov a v ich zdanlivo nezlúčiteľnej syntéze. Neplatia pre ňu nijaké pravidlá, pohybuje sa na pohľad neusporiadane. Vyžíva sa v skreslených rakurzoch, chvíľu nám ponúka náhľad na priestor z perspektívy opitého letiaceho vtáka, inokedy sa zbesilo roztočí, na malý okamih zastane, aby vzápätí bleskurýchlym nájazdom pokračovala v ceste a z tohto viac než svižného tempa nepoľaví až do konca.

V protiklade s režisérovým tvrdením, že Moulin Rouge je ďalším filmom „červenej opony“, teda akéhosi sfilmovaného divadla, kamera sa širokým oblúkom vyhýba divadelnej statickosti. Cez jej objektív je divák vťahovaný dovnútra príbehu tak blízko ako sa len dá, zároveň si však zachováva určitý odstup kvôli krátkym, miestami až povrchným záberom, ktoré mu bránia preniknúť hlbšie. Všetka naša pozornosť tak kĺže po ligotajúcom sa povrchu, efektne snímanom zo všetkých možných strán a uhlov. Veľmi sugestívne kamera zaberá vypäté scény ( napr. travelling, kde sledujeme žiarlivosťou a žiaľom zroneného Christiana, kráčajúceho pomedzi koridor tanečníkov za tónov piesne El tango deRoxanne) , v ľúbostných pasážach zasa podtrhuje poblúznenú zamilovanosť mladých milencov tým, že okolo nich ľahkomyseľne krúži. Odviazané, spontánne a mimoriadne dynamické snímanie záberov je v symbióze s klipovitým strihom. Veľmi zreteľne vidieť tento vzťah hneď v úvode, keď sa po prvýkrát otvára brána Moulin Rouge. Rušný bohémsky život kabaretu je tu naturalisticky vyjadrený vďaka spomínanej hyperaktívnej kamere a krátkym, niekedy len zlomok sekundy trvajúcim záberom. Obrazy na plátne sa tu menia s takou rýchlosťou, že miestami naozaj stačíme vnímať len ohňostroj farieb, pohybu a hudby. Aj účelne rýchly strih má na mnohých miestach filmu silnú výpovednú hodnotu, napr. krátke prestrihy Satine na večeri u vojvodu, vkladané medzi obrazy tanečného čísla. Keď už spomínam kameru a strih ako dve zložky významne sa podieľajúce na efektnej dynamike Moulin Rouge, nesmiem zabudnúť na štylizované a častokrát symbolické nasvietenie scén, determinované náladou a atmosférou tej-ktorej scény. Dominuje pritom kontrast modrej ako symbolu čistoty a nevinnosti (modrý nádych scén s Christianom) a červenej-vášnivej farby zvýrazňujúcej charakter Satine. Ešte surrealistickejšie vyznievajú mdlo nasvietené domy Montmartru vedľa žiariaceho Moulin Rouge. Bohatá, niekde možno až predimenzovane pôsobiaca obrazová stránka je z veľkej časti rukopisom Baza Luhrmanna. Už vo svojom filmovom debute (Strictly Ballroom, Tanec proti pravidlám, 1992) rezignoval na klasické postupy a vytvoril si celkom nové. Tak, že aj celkom banálny príbeh rozpráva originálne, oduševnene a bez obmedzení fyzikálnych zákonov a iných pravidiel reality. Napokon, vyzerá to tak, že aj samotný Luhrmann rád tancuje proti pravidlám. Podobne ako vo Verone Beach, kde Luhrmann pred pár rokmi rozohral svoju hypermodernú verziu na motív lásky dvoch shakespearovských milencov (Shakespeare´s Romeo+Juliet, 1996) , aj v Moulin Rouge rád kombinuje a synkretizuje.

Staré s novým, vaudevillskú komédiu s melodrámou, všetko v rámci svojho umelého sveta. Preto neprekvapí, že refrén milostného duetu zaspieva mesiac, ktorý si sem odskočil z Meliésovho opusu, že po pohári absintu priletí k umelcom zelená víla a majiteľ kabaretu Harold Zidler spieva nádejnému sponzorovi Madonninu Like A Virgin. . . Jedným z ľahko čitateľných znakov, ktoré spájajú dielo so zásadami postmoderny je hudba. Keďže ide o muzikál, predpokladá sa, že hudobno-tanečné party budú relevantnou a dominujúcou zložkou filmu. Ťažko povedať, či ide o staré skladby v novej úprave alebo naopak, vzhľadom na rok, do ktorého je príbeh vsadený, isté je, že práve precízne vyberaný mix hitov posledných desaťročí dodáva Moulin Rouge punc sviežosti a nadčasovosti. Súčasťou tejto bohatej kompilácie sú napr. U2, David Bowie, Beatles, Elton John a desiatky ďalších hudobníkov. Nové úpravy ich piesní v spojení s tanečnými kompozíciami sú podriadené štruktúre príbehu a na mnohých miestach preberajú naratívnu funkciu, určujú momentálny ráz atmosféry, predkladajú nové súvislosti a posúvajú tak dej dopredu. Choreograf John O´Connoll vytvoril vizuálne pôsobivé a predovšetkým entuziazmom sršiace tanečné výstupy, ktoré svojou energiou zapadajú do naturelu filmu. K tým najvydarenejším patrí podľa mňa temperamentné tango Roxanne, sladká ľúbostná koláž nad strechami Paríža, či Bollywoodom inšpirované záverečné divadelné predstavenie. Fakt, že jednotlivé muzikálne čísla nie sú iba efektnou dejovou slepou uličkou, keď protagonisti spontánne prechádzajú uprostred dialógu do spevu, ilustrujú aj tieto 3 scény:V prvej z nich sa zdržanlivý odstup kurtizány Satine pretransformuje v oddanie sa láske k chudobnému spisovateľovi Christianovi počas jedinej piesne Elephant Love Medley, ich vzájomný vzťahový posun je teda vyjadrený v priebehu a prostredníctvom spoločného duetu. V druhej sledujeme Zidlerovu divadelnú skupinu ako predvádza vojvodovi svoju víziu avantgardnej divadelnej hry Spektakulárny spektakulár v efektnom muzikálnom parte Spectacular Spectacular, pričom dej celej hry je opäť „prerozprávaný“ v rytmickom hudobno-tanečnom podaní a napokon tretia scéna, keď Satine predstiera, že Christiana nemiluje, pretože si uvedomuje, že je neskoro-že umiera. Tu deprimujúci podtón podtrhuje Zidler, ktorý, prechádzajúc kulisami pripravovaného predstavenia spieva o predstieraní, ranených citoch, o tom, že show musí pokračovať:Show must go on!
Literárny podklad ostáva na pozadí formy rozprávania, podáva teda viac-menej očakávanú a klasickú variáciu na tragický milostný príbeh.

Fabulácia zápletky nepredkladá nijaké väčšie prekvapenia, ktoré by zbytočne odvracali divákovu pozornosť od pozlátka na plátne. Charaktery postáv sú zámerne ploché a archetypálne, presne odpovedajúce a determinované svojim miestom v príbehu, motivácia ich konania je vždy jednoznačná a ľahko pochopiteľná, bez pokusu o akúkoľvek psychologickú drobnokresbu. Nehovoriac už o epizódnych charakteroch, ktoré sú len súčasťou bizarného panoptika postáv a postavičiek -pestrých, zábavných, ale neživých. Hoci Christian začína svoje retrospektívne rozprávanie vetou: „Tento príbeh je o láske. . . “ , hoci je toto slovo skloňované vo väčšine piesní i dialógov a z plátna sršia silné prúdy emócií, sú to city pateticky nadnesené a umelé. Takto predkladané divákovi bránia stotožneniu sa s protagonistami a teda aj jeho emocionálnej účasti na ich osudoch. Aj herecké vyjadrenie je v súlade so špecificky expresívnym vyznením filmu. Hoci herci nemali možnosť opierať sa o psychologické profily svojich postáv, o to viac mohli zapracovať na výrazných, až prehnane divadelných gestách a mimike. Živelným prejavom vyniká najmä Nicole Kidman, ktorá prepožičala kurtizáne Satine chladnú zmyselnosť a šarm osudovej ženy-vamp, oscilujúcej na tenkej hranici medzi túžbou po pravej láske a skepticizmom, maskujúcim strach zo sklamania. V kontraste s jej suverénnym vystupovaním poňal Ewan McGregor chudobného, citovo krehkého Christiana ako osobu s jemným, ostýchavým prejavom a odzbrojujúco úprimným pohľadom. Jeho postava prechádza v priebehu filmu prerodom-od naivného, nevinného a neskúseného mladíka, ktorý nadovšetko túži milovať a byť milovaný až po nešťastne vytriezveného, sklamaného spisovateľa, ktorý sa snaží o vlastnú katarziu tým, že svoj smutný príbeh dáva na papier. O ostatných hereckých predstaviteľoch možno napísať, že hoci sa od nich nevyžadujú nijaké charakterné výkony, svojich partov sa zhostili so zjavnou chuťou a okrem toho, že typovo zapadajú do svojich úloh, predvádzajú na plátne ozajstnú show. Či už je to Jim Broadbend a jeho dobrácky obchodník Harold Zidler, milujúci zábavu a divadlo alebo John Leguizamo, ktorého postimpresionistický maliar Henri de Toulouse-Lautrec je jedným z mála spojení filmu s realitou. Vďaka zreteľnému diferencovaniu charakterov je očividné, kto stojí na strane dobra a kto na opačnej. Tú nesprávnu reprezentuje zlodušský vojvoda, Richardom Roxburghom stvárnený ako žiarlivá, samoľúba a podlá karikatúra človeka. Ako kompaktný celok si film Moulin Rouge vážim pre jeho hravosť, formálnu odvahu a neviazanú spontánnosť, ktorá z neho robí neobyčajne intenzívny kinematografický zážitok.

Moulin Rouge
(Austrália-USA, 2001)
Réžia:Baz Luhrmann
Kamera:Donald M. McAlpine
Hudba:Craig Armstrong, rôzni interpreti
Strih:Jill Bilcock
Choreografie:John O´Connoll
Výprava:Catherine Martin
Hrajú:Nicole Kidman, Ewan McGregor,
John Leguizamo, Jim Broadbend, Richard Roxburgh.